Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu, hovorilo populárne heslo za socializmu a myslelo sa ním najmä na kradnutie zo štátneho a družstevného majetku. Bol to celkom pochopiteľný únik z obmedzenosti tých čias: fungovanie štátu sa sústredilo na diktovanie občanom, čo môžu hovoriť, kde môžu pracovať a kam môžu cestovať, ale extra dobre sa v ňom nežilo.
Už vôbec sa v ňom nedalo legálne zbohatnúť, a tak najrýchlejšia cesta k lepšiemu životu viedla cez dôsledné uplatňovanie spomenutého hesla. Kradnutie zo spoločného bolo preto spoločensky akceptovanou disciplínou bez ohľadu na to, či išlo o vrecia obilia, stavebný materiál, alebo kancelárske potreby.