KOMETÁR TOMÁŠA GÁLISA
Moskva stále mobilizuje

O osem dní si Nadežda Tolokonnikovová, Jekaterina Samusevičová a Marija Aľochinová z ruskej punkovej skupiny Pussy Riot vypočujú, na koľko mesiacov či skôr rokov vyhodnotil príslušný súd ich „chuligánstvo motivované náboženskou nenávisťou“ v moskovskom chráme.

Kto chce, môže veriť, že pri rozhodovaní vezme do úvahy aj želanie „poškodeného“ prezidenta Vladimira Putina, ktorý súd vyzval, aby pankáčky neboli súdené veľmi prísne.

Na celý prípad sa dá pozrieť minimálne z troch pohľadov. Ten prvý hovorí, že nech už vec dopadne, ako chce, zapadá do stáročnej (hoci načas prerušenej) ruskej tradície previazanosti štátu a pravoslávnej cirkvi. Je tiež dôkazom, že živá je stále aj obava z protištátnych sprisahaní i tradícia exemplárnych procesov. Klietka pre obžalované v súdnej sieni však hovorí aj o niečom inom. Demonštruje rozdiel medzi ruskou realitou a západným ideálom slobody slova, ku ktorej - keďže ide o ideál - musí patriť aj sloboda nadávať, klamať, zosmiešňovať a urážať. Kohokoľvek, a teda aj najmocnejších bez toho, aby sa títo autorovi mstili väzením.

Tretí pohľad vidí ešte niečo iné. Kritiku procesu Pussy Riot trochu problematizuje, že ani súčasná Európa nie je ostrovom neobmedzenej slobody slova. Hoci holandského politika Geerta Wildersa oslobodili, aj on stál pred súdom za slová, ktoré mali podľa žaloby šíriť náboženskú nenávisť.

Iste, podobnosť je len na povrchu, ide však o príklad, že aj Západ má svoje hranice. Pre Pussy Riot sa proces pravdepodobne neskončí tak dobre ako pre Wildersa. Už dnes je dôkazom, že na rozdiel od západných krajín Moskva má neustálu potrebu mobilizovať proti vnútornému nepriateľovi. Či je vymyslený, skutočný, alebo chcel len exhibovať, každý si užije aspoň chvíľu nenávisti.