KOMENTÁR PETRA MORVAYA
Olympiáda poloslepých

Vyhnanie nemeckej veslárky z olympiády, lebo chodí s neonacistom a vlastnou popularitou dodáva váhu aj jeho názorom, by bolo pochopiteľné. Teda skoro všade, práve na olympiáde však, žiaľ, nie.

Aj nepriama podpora zločineckej ideológie síce je v ostrom protiklade k olympijským ideálom, keby však toto bola prekážka účasti, rady štartujúcich by veľmi preredli. Čo potom so severokórejským vzpieračom, ktorý za úspech verejne ďakuje zosnulému tyranovi, čo spľundroval jeho vlasť?

Na olympiádu by pri takejto prísnosti nemohla väčšina športovcov z diktatúr, lebo skoro všetci - priamo či nepriamo, dobrovoľne či z donútenia – pomáhajú propagovať ich ciele a vládne metódy. Odkedy dokedy prekážajú totalitárne názory olympijským papalášom, čo predchádzajúce letné hry pridelili Číne a tlieskali jej úvodnému ceremoniálu – ukážkovému príkladu nacionálno-komunistickej imperiálnej propagandy. Osud veslárky nie je prejav zásadovosti, len snahy pomocou obetného baránka kamuflovať oveľa horšie zlyhania. A bezradnosť.

Londýn je pritom ideálne miesto, kde by sa hnutie konečne mohlo pozrieť do zrkadla a začať brať vlastné ideály vážne. Prvé dve londýnske olympiády znamenali záchranu hier. Nebyť tej z roku 1908, zvyk usporiadavať olympijské hry by sa pre nezáujem verejnosti a organizačné chyby skončil skôr, než sa poriadne začal. V roku 1948 zase londýnska olympiáda hry očistila a vrátila ich na správnu koľaj z výhybky, kam ju pri predchádzajúcej olympiáde v roku 1936 uniesli nacisti.

Úvodný ceremoniál z Londýna po tom čínskom pôsobil ako závan demokratickej slušnosti k vlastnej minulosti aj k ostatným. Tým sa však návrat k olympijským ideálom na úrovni organizátorov najskôr na dlho aj skončil. Najbližšia (zimná ) olympiáda bude v Soči, kde už budú oslavovať cára Putina a jeho ríšu.