KOMENTÁR PETRA SCHUTZA
Čiastočné znárodnenie

Príspevky na dôchodkové sporenie krátili aj inde ako na Slovensku. Lenže kým v Pobaltí sa dá veriť tomu, že ide len o dočasné krízové opatrenie, u nás to neplatí.

Ján Richter sa odviazal. Oni, teda Smer, by v „žiadnom prípade“ neurobili to, čo Orbán, ktorý znárodnil dôchodky, povedal pre SME.

Ale no. „Žiadny prípad“ a la Fico & Richter nie je nič iné než znárodnenie čiastočné. Povedané najmiernejšie. Aj bakalárovi z Agroinštitútu v Nitre by totiž malo byť zrejmé, že ak mu štát vezme päť devätín z majetku – trebárs aj budúceho - tak to akési znárodnenie je. Ani boľševik nevzal kulakovi všetko - napríklad posteľ mu nechali.

S tým Orbánom by nemali vyskakovať z princípu. Excelentná novela o sociálnom poistení totiž dostáva Slovensko v oblasti dôchodkov presne na maďarskú cestu. Ako správcovské spoločnosti, tak aj ich klienti, ktorým sa otvára ďalšie „letové okno“, majú najsilnejší odkaz, že súkromné sporenie možno politicky rozobrať. Stačí jedno ďalšie prehĺbenie rozpočtového deficitu (bude čo nevidieť).

Dokázalo by - nezávisle aj od počtu „výstupcov“ - celkom prekvapiť, keby sa správcovia hlboko nezamysleli, či stratégie, s ktorými do druhého piliera išli, sú ešte živé. Poplatky, iste, vyberajú priebežne. Na opačnej miske váh je otázka o samotnom zmysle podnikania, ktorého politické riziká sú trvalé, respektíve prekračujú desaťročia.

Áno, na rozdiel od Maďarska sporenie zostáva. Zatiaľ. Také doplnkové. Na vylepšenie štátnej dávky, z ktorej hlúpy zákon urobil opäť hlavný, ťažiskový príjem dôchodcu. Historický protipohyb novely leží práve v tom, že pripravila Slovensko o najväčšiu prednosť „veľkého“ druhého piliera: rozdelenie zabezpečenia v starobe medzi štát (deväť percent) a jednotlivca (deväť percent).

Teda prechod do akéhosi rovnovážneho stavu medzi medzigeneračnou solidaritou a vlastnými úsporami jednotlivca. Zoštátnenie piatich percent a znovuzavedenie dobrovoľnosti vstupu rozbili základný účel reformy, ktorým bolo predísť riziku, že verejné financie – podľa všetkých známych trendov a výpočtov – starobné dôchodky v budúcnosti neutiahnu.

Korektnosť velí povedať, že o čosi bližšie než k Orbánovi má slovenský atentát na budúcnosť napríklad k Tuskovi, ktorý lepil druhým pilierom rozpočtovú dieru dávno pred Ficom. Príspevky do sporenia krátili aj v pobaltských štátoch, no tam zúrila ozajstná kríza a - predovšetkým - Estónsku a spol. sa dá veriť, že opatrenie je dočasné. Na Slovensku sa veriť nedá ani slovo.

Salvy demagógie a komunikačných podvodov (napríklad porovnanie „výnosu“ štátneho systému s fondmi), ktorými Fico & Richter kŕmili verejnosť, dávajú takmer istotu, že toto znárodnenie môže byť čiastočné, ale dočasné bude asi ako pobyt sovietskych vojsk.

Ani Kaníkov pozmeňovací návrh, ani ohlupovanie ústavným zákonom neuberá z perspektívy, že najhorším zákonom, ktorý bol prijatý od vzniku slovenskej demokracie, Ficova vláda zvyšuje zadlženie štátu a podvádza mladých, ktorí platia zbesilé odvody v planej ilúzii, že sa dožijú absolútnej medzigeneračnej solidarity.

Čítajte viac komentárov: