KOMENTÁR PETRA MORVAYA
Láskavý cár má pochopenie

Záverečná reč sudkyne z procesu s Pussy Riot pripomenula ducha, slovník a metódy politických procesov komunistickej éry.

Predstava, že o treste pre členky skupiny Pussy Riot by rozhodovala sudkyňa, je tak mimo ruskej reality, že vôbec nemá zmysel sa ňou zaoberať. Dva roky v pracovnom tábore je Kremľom až príliš presne vypočítaný trest. Je ešte stále dosť tvrdý na to, aby každý pochopil, že v Rusku sa akékoľvek zosmiešňovanie Putina a opôr jeho režimu vrátane pravoslávnej cirkvi nevypláca.

Ak by dievčiny dostali menej, mohla by to veľká časť ruských voličov veriacich na autoritu, silnú ruku a na neustále ohrozenie krajiny, chápať ako prejav vládcovej slabosti. Nedajbože, dokonca toho, že Kremeľ podľahol tlaku Západu. Najmä dojem slabosti si však nemôže dovoliť žiadny režim, ktorý svoju legitimitu nečerpá z poctivých a demokratických volieb.

Trest je zároveň dosť hlboko pod maximálnou hranicou a dokonca aj pod tým, čo pôvodne požadovala prokuratúra. Súd tým domácemu poslucháčstvu dal jasne najavo, že vypočul Putinovu verejnú výzvu na umiernenosť, a potvrdil mu, kto o všetkom naozaj rozhoduje.

Samotnému Putinovi (na ruské pomery) nízky trest umožnil opäť sa predviesť v úlohe silného, ale zároveň spravodlivého a chápavého báťušku cára, ktorý miluje svoj ľud a má súcit dokonca aj s hŕstkou svojich poddaných popletených západnou kultúrou a zhubnými ideami typu feminizmu či liberalizmu.

Zjavné je aj to, že súd nepovolil živé vysielanie záverečnej reči sudkyne v snahe zachrániť povesť Ruska vo svete. Ale len preto, aby presvedčil domáce obyvateľstvo.

Časť Rusov predsa len trpí pochybnosťami o poctivosti procesu a mimoriadne manipulatívna reč sudkyne ich mala presvedčiť, že prísnosť je nutná a správna. V Rusku, kde nikdy poriadne nepoznali nič iné, to možno zaberie, divákov z demokratických krajín však musel takýto závan ducha, slovníka a metód politických procesov komunistickej éry šokovať.

Reči o tom, že sa obvinené postavili proti spoločenskému poriadku, aj použitým slovníkom nápadne sa podobajúce výpovede svedkov, snaha nezmyselným spomínaním Kanady za každú cenu dokázať väzby obvinených na Západ - to je dnešná ruská realita a dôkaz toho, ako málo sa od čias Brežneva zmenilo.

Nechýbala dokonca ani obľúbená taktika sovietskych súdov – vydávanie kritikov režimu za duševne chorých. (V tomto prípade však nie až natoľko chorých, aby namiesto väzenia išli do liečebne.)

Drobným rozdielom oproti komunistickému súdnictvu azda bolo len to, že rozhorčené pracovné kolektívy požadujúce exemplárne potrestanie vinníkov nahradili pobúrení veriaci. A legendárneho sovietskeho udavača vlastných príbuzných Pavlika Morozova otec jednej z obvinených, smútiaci nad tým, že jeho dcéra vyznáva názory úplne cudzie ruskej duši. Kto chce, aspoň vie, na čom sme a čoho sa máme naozaj báť.