Kto získal na olympiáde najviac medailí? Európa. Kto má najväčšiu ekonomiku na svete? Európa. A kam túži ísť väčšina ľudí na dovolenku? Do Európy. Podľa mnohých ukazovateľov patrí Európska únia spolu s USA a Čínou ku globálnej veľkej trojke.
Lenže povedzte to dnes úradníkom v Pekingu, vo Washingtone alebo v ktoromkoľvek inom svetovom hlavnom meste, a oni vás zrejme nahlas vysmejú. Keďže európski lídri sa tackajú do ďalšieho kola krízových summitov, táto potenciálna veľmoc je naďalej považovaná za chorého člena rozvinutého sveta.
Prečo? Zle nastavený projekt eurozóny spôsobil, že európska recesia je hlbšia než americká – a kolaps eurozóny by stiahol zvyšok svetovej ekonomiky so sebou. No prečo Európania neukážu politickú vôľu zachrániť eurozónu tým, že by sa posunuli k užšej fiškálnej a politickej únii? Čo sa stalo so silami, ktoré posledných 60 rokov boli hnacou silou projektu európskeho zjednotenia? A – ak oslabli – kde by Európania mohli nájsť novú inšpiráciu?
Hybná sila vyprchala
Ako som nedávno uviedol, päť veľkých hýbateľov európskeho zjednotenia od 50. rokov minulého storočia medzičasom buď zmizlo, alebo stratilo veľa zo svojej energie.
Prvým a najdôležitejším bola osobná spomienka na vojnu a mantra „už nikdy viac“, ktorá motivovala tri generácie Európanov po roku 1945. No posledná generácia, ktorá zažila druhú svetovú vojnu, vymiera a kolektívna pamäť je už slabšia.
Po druhé, sovietska hrozba poskytovala pre Západoeurópanov v čase studenej vojny mocný stimul, aby sa zjednotili. A počas celej studenej vojny boli USA aktívnym podporovateľom európskej integrácie od Marshallovho plánu po diplomaciu vedúcu k znovuzjednoteniu Nemecka. Už to neplatí. Nech sa Vladimir Putin akokoľvek snaží, nie je to Stalin. A USA dnes majú iné priority.
Po tretie, do 90. rokov bola hnacím motorom európskej integrácie Nemecká spolková republika, pričom Francúzsko bolo pri kormidle. Nemci cítili silnú idealistickú túžbu rehabilitovať sa v európskej rodine národov – a mali pritom aj silný národný záujem.
Lebo až keď získali dôveru susedov a medzinárodných partnerov, mohli dosiahnuť znovuzjednotenie Nemecka. Teraz sa tento národný záujem naplnil a ako odchádzajú vojnové generácie, európsky idealizmus ochabol. Dnes už Nemecko nesiaha po šekovej knižke, kedykoľvek Európa zavolá.
Po štvrté, kedysi podrobené štáty východnej Európy už nie sú jednotne nadšené z Európskej únie, hoci ich občania majú v pomerne nedávnej pamäti diktatúru, strádanie a vojnu. Zatiaľ čo Poľsko je jedným z najodhodlanejších obhajcov Únie, Maďarsko a Česká republika patria momentálne k jej najskeptickejším a najspurnejším členom.
A napokon, rozšírený predpoklad, že „Európa“ znamená zvyšujúcu sa životnú úroveň a sociálne istoty pre všetkých Európanov, silne naštrbili nahromadené dlhy, starnúce populácie, globálna konkurencia a kríza eurozóny. Mladí Gréci a Španieli dnes sotva vnímajú tieto výhody. Napriek tomu aj v najskeptickejších štátoch existuje základné vnímanie, že je lepšie patriť k jednotnému trhu s 500 miliónmi spotrebiteľov než závisieť od domáceho trhu s 50 alebo aj menej než 10 miliónmi spotrebiteľov.
Na veľkosti záleží
A to je základ nového argumentu v prospech európskeho zjednotenia. Zároveň s tým, ako by sme my Európania mali zdvojnásobiť úsilie zaistiť, že náš svetadiel nezabudne na svoju ťažkú minulosť, rozmery sú kľúčom k našej spoločnej budúcnosti. Svet 21. storočia bude svetom obrov: unavených starých ako Spojené štáty a Rusko, a hladných nových ako Čína, India, Brazília a Juhoafrická republika.
Nemusíte ani súhlasiť s apokalyptickými predpoveďami európskeho úpadku, aby ste pripustili, že Európa už dlho nezostane najväčšou svetovou ekonomikou. V takom svete bude aj Nemecko malou až strednou mocnosťou.
Ak si Európania majú zachovať pozoruhodnú kombináciu blahobytu, mieru, relatívnej sociálnej bezpečnosti a kvality života, aké získali za posledných 60 rokov, potrebujú na to veľkosť, akú im môže poskytnúť len Európska únia. Vo svete obrov je lepšie byť obrom: rokovanie medzi Čínou a Európskou úniou je rozhovor rovného s rovným; obdobné rokovanie medzi Čínou a Francúzskom je nerovná záležitosť.
Pred desiatimi rokmi brali čínski politickí predstavitelia Európsku úniu vážne ako vznikajúcu politickú silu, potenciálne nový pól v mnohopolárnom svete.
Dnes sa k nej správajú skoro s opovrhnutím. Obdivujú Brusel len v niekoľkých konkrétnych oblastiach, ako sú obchodná a konkurenčná politika, kde Únia skutočne pôsobí jednotne. Inak radšej rokujú s jednotlivými štátmi, ako jasne dala najavo nedávna návšteva nemeckej kancelárky Angely Merkelovej v Pekingu.
Náprava je v rukách Európy. Keby pokročila smerom k bližšej fiškálnej a politickej únii, a potom k skutočne spoločnej zahraničnej politike, Čína by ju brala vážnejšie – rovnako ako Amerika a Rusko.
A Európania by sa nemali celkom vzdať nádeje – akokoľvek chabo dnes pôsobí – že ich priekopnícka verzia mierovej integrácie pôvodne navzájom bojujúcich štátov by mohla ukázať cestu k lepšiemu globálnemu spravovaniu sveta. Lebo bez rozšírenej spolupráce v globálnom meradle by nakoniec 21. storočie mohlo vyzerať ako koniec 19. storočia v Európe, so súperiacimi veľmocami, len vo väčšej miere. V najlepšom prípade by sa Európa mohla stať nielen ďalším obrom; mohla by ponúknuť príklad nového druhu spolupracujúceho nadnárodného obra.
Keď predchodcovi Angely Merkelovej z 19. storočia Ottovi von Bismarckovi ukázal istý dychtivý nemecký kolonialista mapu Afriky, Železný kancelár odmietol strategický význam vzdialených kolónií a odvetil, že jediná mapa, ktorá je dôležitá preňho, leží v Európe: „Francúzsko je vľavo, Rusko je vpravo a my sme uprostred – to je moja mapa Afriky.“ Dnešní Európania si potrebujú prispôsobiť Bismarckovu múdrosť a vyhlásiť: „Čína, India a Rusko sú napravo, Amerika a Brazília naľavo – to je naša mapa Európy.“
(Autor je politológ a historik)
© The New York Times Syndicate
