Ak si bude opozícia vyberať spoločného kandidáta na prezidenta len na základe straníckej vypočítavosti, môže dopadnúť ako v roku 2004.
Pri komentovaní aktivít pravice k nastávajúcim prezidentským voľbám sa žiada najskôr siahnuť do spomienok z nedávnej histórie.
Písal sa rok 2004 a SDKÚ bez predchádzajúcej dohody pravicových strán predstavila kandidáta na hlavu štátu. Priamo z radov straníckeho vedenia. Vraj najlepšieho. Lenže ostatné strany sa nátlakovému štýlu politiky Mikuláša Dzurindu odmietli podrobiť. A s nimi aj časť pravicových voličov. Prirodzene. Pätnásť rokov po novembri bolo predsa dostatočne dlhé obdobie na to, aby si ľudia vedeli vybrať z ponuky politických strán alebo občianskeho sektora a odmietnuť hlasovať za kandidáta s komunistickou minulosťou.
V roku 2004 mala pravica vynikajúcu príležitosť na dobrého prezidenta. Dominantný vplyv Vladimíra Mečiara bol minulosťou a predsedu Smeru budúcnosťou. Avšak pre podivnú hru vedenia SDKÚ namiesto kandidáta pravice obsadil druhú postupujúcu pozíciu outsider z radov politických dôchodcov. Navyše zo zatuchnutého prostredia bývalých členov HZDS.
Zvíťaziť v druhom kole nad Mečiarom by vtedy zvládol vari aj panák z križovatky. Dokázal to teda aj Ivan Gašparovič. A o štyri päť rokovy znovu. Už s pomocou preferenčne dominantnej strany a osobným zaangažovaním Roberta Fica.
