Je decembrová noc. V bare hotela Holiday Inn sedí pri sviečkach pár miestnych a rozprávajú sa o tom, aké to bolo, keď ešte mohli jazdiť k moru. Sviečky nie sú dekorácie, ale nutnosť, v hoteli nejde elektrina ani sa nekúri. Čašníci napriek tomu chodia v oblekoch s motýlikmi a v riade z alpaky roznášajú hosťom paradajkovú polievku z nejakej humanitárnej dodávky.
V potemnenej sále hrá ktosi po pamäti na klavír, kto len trochu môže, tak fajčí. Chvíľu ešte počúvam to nostalgické spomínanie na mesto, ktoré bolo ešte pred pár rokmi pýchou celej krajiny a dnes je v troskách. Srbskí ostreľovači z okolitých hôr zabíjajú Sarajevčanov ako králiky.
Dopíjam svoj nočný drink a pomaly si vykračujem s baterkou do izby. Na chodbe pekne prefukuje, pretože namiesto niektorých izieb sú len diery v stene po zásahoch striel z tankov a diel. Je decembrová noc roku 1992. Sarajevo prežíva ďalší deň obliehania. Pár sto kilometrov na sever sa spolu s Bosnou a Hercegovinou rozpadá iný štát. Česká a Slovenská federatívna republika.
Utopené milióny
Pol roka predtým som v bývalej budove Rudého Práva na pražskom Florenci pracoval v novinách, ktoré mali Česko-Slovensko zachrániť. Volali sa Telegraf a redakcia sídlila v bývalej knižnici straníckeho denníka. Tie noviny boli zrejme vtedy jediné svojho druhu, ktoré sa aspoň z veľkej väčšiny prekladali do slovenčiny, pretože vychádzala ich slovenská mutácia.
Naše zahraničné oddelenie a ešte viac športoví redaktori sme si nad tým zúfali, pretože vďaka odosielaniu stránok na preklad do Bratislavy sme mali uzávierky našich stránok o niekoľko hodín skôr než kolegovia z iných vtedajších slovenských a českých novín.
Telegraf bol vtedy denníkom Občianskej demokratickej strany, ktorá sa pred voľbami v júni 1992 rozkročila do oboch častí Česko-Slovenska.
Vydavateľom bol priamo podpredseda ODS Miroslav Macek, ktorý v nerentabilnom česko-slovenskom denníku utopil za ten necelý rok, čo sme ho vydávali, nejakých štyridsať miliónov korún. A to boli vtedy nejaké peniaze.
Tých štyridsať miliónov investovaných do Telegrafu bolo vlastne investíciou do záchrany spoločného štátu, do slovenskej ODS. Ale to som vtedy neriešil, pretože s nejakým rozpadom sa jednoducho ani v náznaku nepočítalo.
Volebný šok
Ťahalo mi na dvadsaťpäť, mal som za sebou dva roky v rôznych denníkoch, vždy v zahraničnom oddelení, takže ma to, že robím v „odéesáckom“ denníku, zase tak veľmi nezaujímalo. Václav Klaus bol vtedy ešte zaujímavou a i pre obdivovateľov Václava Havla a Jiřího Dienstbiera prijateľnou figúrou.
Ako úplne neprijateľná figúra sa nielen mne, ale aj drvivej väčšine Čechov javil už vtedy Vladimír Mečiar. A, samozrejme, aj Slovenská národná strana, ktorá mala v Česku protipól v rovnako nechutných Sládkových republikánoch.
Mečiar bol však na jar roku 1992 v opozícii a my sme dúfali, že v nej zostane a Praha sa bude ďalej dohadovať s Jánom Čarnogurským, ktorý bol pri všetkých výhradách dôstojným reprezentantom síce iného, ale napriek tomu prijateľného Slovenska.
Z novinárskeho hľadiska boli júnové voľby dokonalým šokom. Nikto nepočítal s takým absolútnym prepadom občianskeho hnutia, celej polovice českých víťazov nežnej revolúcie. A ešte menej sme my v Prahe očakávali, že Vladimír Mečiar prevalcuje zvyšok českých strán takým rozdielom.
Vo chvíli, keď sa tak stalo, bolo jasné, že je zle. Ako veľmi zle, to sme nevedeli, ale predstava, že nám v Česku bude vládnuť ten už vtedy úplne šialený, príšerný Mečiar, bola desivá.
Amputácia
Taká desivá, že sme si ja, veľa ľudí v mojom okolí i veľká časť Čechov vlastne oddýchli, keď sme zistili, že existuje možnosť, ako sa my Česi Mečiara ako vládcu nad našimi osudmi môžeme zbaviť. A to rozdelením štátu.
Slovensko sa mi a mnohým Čechom zdalo ako mečiarizmom infikovaná končatina, ktorá ohrozuje celý štátny organizmus, ba dokonca samotnú podstatu nového demokratického systému. Aj všetky tie naše, ako sa nám vtedy zdalo, úžasné klausovské ekonomické reformy.
Ja sám som tú začínajúcu amputáciu Slovenska sledoval z pokojnej diaľky korutánskeho Klagenfurtu, kde som vtedy v starostlivosti jedného milého tlačového tajomníka rakúskej ambasády pôsobil na novinárskej stáži.
Povolebné schôdzky ODS a HZDS som tam počúval na malom rádiu, ktoré šlo naladiť aj za tými deviatimi horami česko-slovenského vysielania.
A do klagenfurtských Kleine Zeitung som potom za hodnotnej editorskej pomoci napísal na tému delenie Česko-Slovenska niekoľko článkov, ktoré, na prekvapenie mojich rakúskych novinárskych kolegov rozdelenie vítali. Zdalo sa mi totiž vtedy lepšie prísť o Slovensko, ako prísť aj o Česko, ktoré, ako som sa obával, mečiarovskej nákaze neodolá.
Mnohí Česi možno mysleli aj na onen miliardový peňazovod, ktorý miesto na Slovensko bude tiecť do ich vreciek, videli druhé kolo kupónovej privatizácie a v ňom nádej na všeobecné zbohatnutie, pretože áno, aj mne sa zdalo, že by som z kupónovej privatizácie mohol zbohatnúť – aspoň tak, že by som si kúpil aspoň nejaké slušné auto. Myslím, že sme to rozdelenie chceli, možno viac ako vy na Slovensku.
Hodili sme vás cez palubu
Pre veľa Čechov, vrátane mňa, vtedy v tom lete spoločný štát skončil, keď nám slovenskí poslanci zabránili potvrdiť Václava Havla na prezidentskom poste. Teda poslanci – pre mňa to bol Mečiar, kto to spôsobil. Bola to pre nás len predzvesť toho, čo všetko môže zo Slovenska, ktoré sa v našich predstavách rútilo do akejsi eštebácko-komunistickej nechutnej polototality, ešte vo veľmi blízkej budúcnosti prísť.
Musím to s určitou hanbou priznať, hodili sme vás jednoducho cez palubu, aby sme sa zachránili. Nechali sme si vlajku, Pražský hrad, ČSA, všetky slušné banky, miesto Tatier sme sa uspokojili s Krkonošami a papriky a paradajky z juhu Slovenska sme nahradili tými z Polabia.
A mali sme svojho elegantného, po anglicky plynule hovoriaceho profesora Václava Klausa a vám sme nechali dedinčana Mečiara, Slotu a oči pre plač.
Všetko ďalšie, čo sa potom najbližších šesť rokov na Slovensku dialo, nám akoby správnosť našej voľby potvrdzovalo.
Správy o tom strašnom Mečiarovi, a on bol príšerný, českí čitatelia doslova hltali a všetky slušné české noviny si až do konca vlády veľkého Vlada na Slovensku držali svojho spravodajcu. Čím príšernejšie novinky zo Slovenska prichádzali, tým lepšie, pretože nás to utvrdzovalo v presvedčení, že sme sa v tom lete 1992 nakoniec rozhodli dobre.
Silvester na SNP
A ja sám som sa potom, čo som sa dostal z obliehaného Sarajeva, po Vianociach presunul na Slovensko. Do Bratislavy, kde mi bolo dané prežiť na Námestí SNP posledný federálny Silvester. To vaše nové hlavné mesto vtedy bolo z pohľadu Pražana totálna diera, žiadne krčmy, bary, takmer žiadni turisti.
Kdesi na Obchodnej sme sa nakoniec chytili a do polnoci sa prepili s podivnou, rôznofarebnou skupinkou mladých cudzincov z celej Európy. Na Dvorského pieseň "Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem" som krúžil po námestí v náručí s fešnou Holanďankou. Jedna „babka národniarka“ náš tanec komentovala slovami: „Vy ste taký pekný slovenský párik.“ Nechceli sme jej kaziť radosť, takže sme ju v tom nechali.
Keď sme sa ráno vracali autom po hranicou rozdelenej diaľnici, zdanlivo sa nič nezmenilo. Žiadna Bosna, žiadne Sarajevo. Len pokoj, tichý smutný opar a novoročné šero.
Vlastne sme si vtedy vydýchli, že sme už sami bez vás. Smútok, podobne ako po každom, hoci aj zdanlivo oslobodzujúcom a rozumnom rozvode, mal ešte len prísť. A pokiaľ ide o mňa, tak skutočne prišiel.
A mám pocit, že vám ja a mnoho podobne uvažujúcich Čechov dlhujeme ospravedlnenie. Mrzí nás, že sme vás vtedy s tým Mečiarom nechali samých. Je nám to ľúto. Rovnako ako je dnes mne a možno aj väčšine nás Čechov dodatočne ľúto, že Česko-Slovensko už nie je.
Luboš Palata (1967) je redaktorom Lidových novín. V roku 1992 pracoval v denníku Telegraf.
