Na rozdiel od slovenských kolegov je český prezident Václav Klaus človek celkom inteligentný, vzdelaný a pracovitý. Ak teda začne hovoriť hlúposti a veci v rozpore s realitou, čo už robí skoro vždy, keď prehovorí, je ťažké rozhodnúť, či si aj vážne myslí to, čo trepe, alebo len úplne vedome zavádza. Keďže je však každý človek vrátane Klausa tvor zložitý, pravdepodobne to bude jedno aj druhé.
Dobrým príkladom sú hneď prvé vety z jeho nedeľňajšieho prejavu pri výročí vzniku Československa: „Zišli sme sa na tomto historickom mieste, aby sme si pripomenuli, že novodobému českému štátu pribudol ďalší rok. Od vzniku našej republiky zanedlho uplynie už sto rokov.“
Štát, od ktorého vzniku zanedlho uplynie sto rokov, bol, samozrejme, aj český štát. Bol to však aj spoločný štát Čechov a Slovákov, a oba národy v ňom mali, alebo aspoň mali mať rovnocenné postavenie. A bol to v čase jeho vzniku aj štát miliónov príslušníkov ostatných menšín, i keď sa ich nikto nepýtal, či k nemu chcú patriť.
Ak teda Klaus tento štát označuje len za štát Čechov, môže to byť preto, lebo si naozaj myslí, že išlo len o rozšírené Česko, v ktorom boli ostatní akýmsi bezvýznamným príveskom, čo ani nestojí za zmienku. Alebo to tvrdí, lebo už dlho systematicky brnká na struny českého nacionalizmu a samoľúbosti, aby si budoval popularitu. Najskôr to bude oboje.
Nie, že by Klaus nepovedal i v nedeľu rozumné veci. Mal pravdu, že nespokojnosť vládnuca v Česku nie je úplne opodstatnená. Väčšina národa si žije lepšie než kedykoľvek v minulosti a ak dnes má pocit, že mu vládne úspory niečo berú, spôsobili to najmä predchodcovia súčasnej vlády, ktorí nezodpovedne dávali viac, než umožňoval reálny výkon ekonomiky. Má pravdu aj v tom, že sa dalo predvídať, že doterajší život na dlh skôr či neskôr narazí.
Lenže medzi tých predchodcov, čo zapríčinili dnešnú pomerne zlú situáciu a nespokojnosť v Česku vrátane života na dlh a vysokej korupcie patrí Klaus najviac zo všetkých aktívnych českých politikov. Klaus možno naozaj žije vo vlastnej realite a verí tomu, že za zlý stav môžu najmä jeho úhlavní nepriatelia, Únia, médiá či mimovládne organizácie. Minimálne v rovnakej miere sa však ich obviňovaním a hlásaním takýchto nezmyslov snaží odvrátiť pozornosť od vlastných chýb a zlyhaní.
