Expremiér Miloš Zeman ako favorit prezidentských volieb v Česku je nielen pre našich susedov veľmi zlá správa. Zeman je ten najhorší zo všetkých kandidátov. Jana Bobošíková či zo súťaže už vylúčený Tomio Okamura sú tiež bezbrehí a bezzásadoví populisti, sú to však izolované postavičky.
Za Zemanom naopak stále stojí (či je rýchlo obnoviteľné) veľmi rozsiahle zázemie podivných až hrôzu naháňajúcich väzieb siahajúcich od bývalých komunistických aparátčikov a tunelárov až do Moskvy. Navyše má Zeman bohaté skúsenosti s budovaním mocenských štruktúr.
Český prezident má podobne ako slovenský len obmedzené právomoci. Prípad Čentéš či Klausova posledná amnestia na podporu rozvoja ekonomickej kriminality však ukazujú, že aj nominálne slabý prezident dokáže účinne mnohým pozitívnym veciam minimálne brániť.
Môže tiež spriaznenej vládnucej strane (výmenou za beztrestnosť) veľmi pomôcť pri likvidácii mechanizmov na kontrolu moci. A Zeman má veľkú šancu, že by ako prezident vládol spolu so silnou koalíciou sociálnych demokratov a komunistov.
Pomery v Česku nikdy neboli tak blízko k pomerom na mečiarovskom Slovensku ako za Zemanovej vlády v rokoch 1998 až 2002. Vrátane vládneho primitivizmu a vulgárnosti. I keď Zeman hrdiaci sa svojím vzdelaním výpady proti kritikom obvykle zaobalil trochu lepšie než prízemnejší Mečiar, obsah ich vyjadrení bol rovnaký. Nehovoriac o praxi.
Zeman a jeho spolupracovníci zaviedli do českej vrcholnej politiky priamy obchod typu funkcie v exekutíve pre podnikateľov výmenou za financovanie strany (aféra Bamberg), snahu fyzicky likvidovať kritika (objednanie vraždy novinárky Sabiny Slonkovej), výrobu kompromitujúcich materiálov priamo na úrade vlády na vnútrostranícku oponentku (aféra Olovo) či vydieranie úradníka, ktorý falošné dôkazy odmietal vyrobiť (aféra Štiřín). Zeman so svojím epigónom Stanislavom Grossom rozprášili bezpečnostné a policajné zložky vyšetrujúce kontakty politiky a zločinu.
Zeman uzavrel s jemu ľudsky i politicky veľmi blízkym Václavom Klausom opozičnú zmluvu, ktorá načas zrušila opozičnú kontrolu vlády a zasadila rozvíjajúcej sa českej demokratickej politickej kultúre ranu, z ktorej sa stále nespamätala. Len ústavný súd zabránil tomu, aby obe veľké politické strany po vzájomnej dohode obmedzili politickú súťaž a zaistili si pre seba striedanie pri moci. Zeman dláždil cestu komunistov k spoluúčasti na moci a podporoval rast vplyvu putinovského Ruska v Česku.
Príchod Zemana na Pražský hrad by bol nielen pokračovaním, ale aj vystupňovaním a zvulgárnením Klausovej politiky oslabovania právneho štátu, demokratickej kontroly moci, nacionalizmu a odmietania vyrovnať sa s minulosťou. To by bola zlá správa i pre Slovensko. Oslabila by demokratickú kultúru v celom regióne a minimálne by pomáhala legitimovať podobnú snahu Roberta Fica.
