Ak by ste sa smerákov spýtali, čo si myslia o SNP, väčšina by zrejme povedala, že ho vníma pozitívne, hoci je to v priamom rozpore s ich zhovievavým postojom k Tisovmu režimu.
Diskusia okolo voľby nového predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) ukázala dve veci: že politici nemajú jasno v dejinách a že Smer nedokáže prekročiť svoj tieň.
Prídu protitlaky
Keď som sa dozvedel, že Ficova strana navrhla na post šéfa ÚPN Juraja Kalinu, bol som trochu v rozpakoch. Poznám ho totiž ako slušného a rozhľadeného človeka, ktorý rozhodne nepatrí k žiadnym socialistom.
V poriadku sú aj jeho názory na kontroverzné obdobia dejín, najmä na Tisov ľudácky režim. Historik Kalina sa navyše hlási k odkazu Jána Langoša, ktorého mali naši komunisti vždy v zuboch.
Keď som sa ho pýtal, či nemá problém s tým, že ho navrhol Smer, jeho odpoveď bola pragmatická: “Bol by som radšej, keby ma nominovala Konfederácia politických väzňov, ale na výber sú len dve možnosti – sedieť ďalších šesť rokov kdesi v kúte a kritizovať, akým smerom sa uberá ÚPN, alebo ísť do toho a pokúsiť sa niečo zmeniť.” Na chvíľu som teda aj ja uveril, že Smeru ide o správnu vec: dobrým výberom šéfa ÚPN môže totiž Fico – aj vzhľadom na svoju minulosť – len získať.
Zároveň som však predpokladal, že prídu silné protitlaky. Najskôr spochybnila Kalinu agentúra SITA, ktorá vypustila balónik o jeho neprijateľnosti v časti Smeru. Nikoho z poslancov síce necitovala, zato dostal veľký priestor politik Rafaj z mimoparlamentnej SNS. Následne sa začali ozývať všelijakí bobákovia, machalovia a rôzne pseudonárodné spolky, ktoré si po zániku denníka Slovenská republika a oslabovaniu vplyvu Matice slovenskej nemajú kde ventilovať svoje frustrácie.
Na jednej lodi
Marxisti, eštebáci a nacionalisti sa opäť stretli na jednej lodi: ÚPN je totiž momentálne ich poslednou baštou. Stačí si pozrieť posledné čísla časopisu Pamäť národa, ktorý začína pripomínať týždenník Zmena v najhorších časoch. Aj preto neprekvapili dôvody, pre ktoré odmietlo Kalinu konzervatívne krídlo Smeru – vraj sa nemal dištancovať od sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade a kritizovať slovenský štát.
Prvá výhrada je síce z hľadiska optiky Smeru, ktorý má k tomuto symbolu citový vzťah, legitímna, no zároveň trochu účelová. Na problém sa totiž dá pozrieť aj inak, a tiež to bude legitímne: spomínaná socha je nevkusná, v detailoch nepresná, a reči o Svätoplukovi ako kráľovi starých Slovákov sú blud. Tým viac, že túto legendu začali živiť niektorí historici až po nežnej revolúcii, keď v sebe zrazu objavili vlastenecký pud.
Okrem toho: ÚPN má predsa zo zákona mapovať a nestranne hodnotiť obdobie neslobody a jeho prejavy v rokoch 1939 – 1989. Ako to súvisí s Kalinovým názorom na prinajmenšom spornú sochu Svätopluka? Oveľa nebezpečnejšie sú však výhrady Ficových poslancov, že Kalina nemá pochopenie pre Jozefa Tisa.
Odhliadnuc od všeobecne známeho faktu, že ľudácky režim aktívne spolupracoval na deportáciách Židov, je totiž falošný aj ich argument, že ekonomicky sme na tom boli dobre.
Slovensko sa totiž nepostavilo na nohy vlastnými silami: relatívny hospodársky rast bol výsledkom vojnovej konjunktúry a spolupráce s Hitlerovým Nemeckom. Lepšie sa mali len štátni úradníci lojálni Tisovi a tí, čo arizovali – väčšina Slovákov si mohla dovoliť len základné životné potreby. Áno, v rokoch 1939 – 1945 došlo aj k rozvoju vedy, v kontexte vtedajšej politickej situácie je to však zanedbateľný detail, ktorý nič nemení na zhubnom charaktere ľudáckeho režimu.
Raz ľavé, raz pravé
Straší teda v Smere duch Jozefa Tisa? Ťažko povedať, hoci on sám by bol zrejme ako odporca komunizmu (boľševizmu) prekvapený, kto všetko sa mu dnes klania. Väčšina našich socialistov však skôr netuší, kde je sever: aj preto sú červení aj hnedí súčasne. Ak by ste sa ich spýtali, čo si myslia o SNP, väčšina by zrejme povedala, že ho vníma pozitívne, hoci je to v priamom rozpore s ich zhovievavým postojom k Tisovmu režimu.
Ako však kedysi povedal Július Satinský, v každej slovenskej rodine sú komunisti aj ľudáci, takže podobný hodnotový guláš len málokoho prekvapí. Smeru teda po odmietnutí Juraja Kalinu už nič nebráni v tom, aby sa vrátil k svojej pravej podstate: to znamená navrhol do čela ÚPN politicky jasne zaradeného kandidáta, ktorý bude myslieť národne aj sociálne. Raz prižmúri pravé, inokedy ľavé oko. Na stráž, súdruhovia!
Marek Vagovič (1974) je redaktorom časopisu .týždeň.
