Tri roky som bol členom nominačnej poroty na Ceny filmovej akadémie. Ako nováčik na severoamerickom kontinente som sa tešil a dúfal, že to bude dobré na získanie kontaktov. Trošku aj bolo, ale nedalo sa to vydržať - veľmi veľa zlých filmov. Veľmi zlých. Najhoršie boli kanadské, štátom financované, kinami povinne premietané a do televíznych programov na základe kvót zaraďované..
Nikto ich nepozerá. Ak sa aj vďaka nariadeniam dostanú do kín, nikto na ne nechodí. Ak ich vďaka nariadeniam vysielajú v televízii, nikto sa nevyskytne ani len v blízkosti onoho kanálu. Štátne financovanie a povinné premietanie filmov malo zjavný efekt: naučilo Kanaďanov vyhýbať sa kanadskej filmovej produkcii ako antibiotikami neliečiteľnej vtáčej chrípke.
Keď som mal dirigovať koncert v Toronte a dohadovali sme program, usporiadateľ ma poprosil, aby som zaradil nejakú krátku, pokiaľ možno neškodnú skladbu kanadského skladateľa, lebo nariadenie. Hľadalo sa ťažko. Hráči ju potom aj tak hrali s odporom a publikum kašľalo, akoby bol koncert v tuberkulóznej liečebni.
Kvóty sú aj v kanadskom rádiu
Aj kanadské rádiá majú príkaz hrať kanadskú hudbu. Následok? CBC zrušilo stanicu venovanú vážnej hudbe, lebo ju jednoducho ukanadohudbovali na smrť. Nikto ich nepočúval.
Politicky korektné multikulturálne symfónie, pokiaľ možno zamerané na menšiny, či už národnostné alebo sexuálne, si nevedno prečo nezískali širokú obľubu. Takže namiesto vysielania vážnej hudby s občasným uvedením dobrej kanadskej skladby je teraz o stanicu s vážnou hudbou menej. Ale percentá sú v poriadku.
Nerobím si srandu, kanadskí politici to zobrali od podlahy. Ak sa uchádzate o grant či štátnu podporu, nie je to také jednoduché ako trebárs na Slovensku, kde si podáte žiadosť a grantová ministerská komisia vás schváli alebo neschváli, podľa toho, či máte v komisii kamarátov, kolegov alebo v nej sedíte. Prípadne vás minister vysponzoruje bez komisie. Normálna procedúra.
Kanaďania majú kritériá, ktoré musíte dodržať, aby ste sa vôbec o grant mohli uchádzať. Tematické okruhy, ba dokonca použitie "menšinových" hercov alebo členov štábu sú nutnosťou, a tak sú všetky filmy rovnaké. Jeden rok ma to tak rozčúlilo, že som napísal Javorový list v angličtine. Pre ilustráciu prikladám.
Kanadská pikantnosť je aj to, že k politicky nariadenému reverznému rasizmu, pristupuje aj veľmi kvalitný obyčajný, WASPovský (White Anglo-Saxon Protestant).
Chutí úplne ako slovenský matično-konskoguľový. Mal som v CBC veľkého fanúšika, jedného z redaktorov, ktorý často vysielal moje nahrávky a chcel ma pretlačiť aj inak a inde. Keď s tým začal u svojich šéfov, tak mu vysvetlili, že by to nemal robiť, pretože ja "nie som Kanaďan". Môj priaznivec sa ohradil a začal im vysvetľovať, že som už roky kanadským občanom, ale zarazili ho: "Jasné, že je občan...ale nie je ozajstný Kanaďan..."
Nijako ma to neprekvapilo. Zopár rokov predtým sa aj orchestrálna rada Slovenskej filharmónie uzniesla, že nie je jasné, či som vlastne slovenský skladateľ a preto radšej moju skladbu hrať nebudú.
Nedajme si slovenskú hudbu!
A dnes máme na Slovensku podobný problém - niektorí slovenskí hudbisti si myslia, že sa nehrá dosť slovenskej hudbičky. A pritom sme na Slovensku a Slovensko Slovákom a na nohy a kto má počúvať toľko amerikanizmov a tisíc rokov sme trpeli a treba podporovať mladé kapely. Tuším sa rozplačem.
Nie je vôbec záhadou, čo sa vlastne deje. Peňáze, ako vždy. Ja som tiež videl svoj výkaz tantiémov. Na rozdiel od parlamentných výprav si myslím, že to netreba riešiť administratívne, ale zmenou vlastného postoja. Cédečka už nikto kupovať nebude, rádiá vystrieda spotify a spol., a hudbu si budú všetci sťahovať, pokiaľ možno ilegálne alebo zadarmo, cez Internet.
Ak slovutný slovenský parlament odhlasuje takýto nepríčetný zákon, s vykonávaním bude dosť veľa problémov a vyriešiť nevyrieši nič.
Už som mal malinké fejsbúkové extempore s predkladateľom jednej verzie, údajne obyčajným človekom, aj keď podľa mňa je neobyčajný. Nepochopili sme sa. Podľa jeho predlohy "...cieľom predkladaného návrhu zákona je podpora pôvodných hudobných diel v slovenskom jazyku, ...vo vysielaní rozhlasovej programovej služby prostredníctvom zavedenia pravidiel v podobe progresívnych kvót a súvisiacich mechanizmov kontroly a sankcií...". Keď som sa opýtal, ako sa bude postupovať v prípade hudobných diel, ktoré nemajú text, ale len hudbu, dozvedel som sa, že tých sa zákon netýka.
Vyslovil som počudovanie nad podivuhodnou logikou zákona, podľa ktorej bude slovenská hudba bez textu diskriminovaná, keďže nebude žiadna povinnosť vysielať ju, ale predkladateľ nechápal, čomu sa čudujem. Nechápal, že predkladá zákon na podporu slovenských textov a nie hudby či hudobníkov.
Nevedel mi ani vysvetliť, podľa akých kritérií sa bude posudzovať slovenskosť hudby a čo nastane v prípade, že pôjde o zahraničného autora a slovenský text, prípadne naopak. Do vysvetľovania skutočností, ktoré som uviedol vyššie som sa už ani nepúšťal.
Takýto zákon, aj keď podobné existujú v mnohých krajinách, je zbytočný a neúčinný, ak nerátame opačné účinky. Jediný osvietený dramaturg alebo redaktor alebo vydavateľ urobí v tejto oblasti oveľa viacej ako nejaký zákon spískaný spolkom zadubencov či delegácie mojich kolegov - hudobníkov v penzijno-senilnom veku.
Ale.
Opäť je tu ten istý problém. So štátom zle, bez štátu... Viem, že riskujem sústredený nápor voľnotržných jehovistov, ale nepomôžem si. Slovenská kultúra bez štátnej podpory neprežije. A bez kultúry neprežije Slovensko.
Poznám všetky argumenty. Ak niečo neprežije bez štátnej podpory, tak to nemá nárok na existenciu. Kultúra je nepotrebná. Darmožráčov a fidlikantov nebudeme živiť z našich daní. A milióny ľudí sa ubránilo zločincom vďaka doma držanej zbrani. [/sarcasm off]
Aj by som povedal - veď to skúste a uvidíte - ale nemôžem. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo, keď už teraz nie je situácia ružová. Takto je aspoň malé percento ľudí, na ktorých vplýva niečo iné ako Farmárova žena alebo Stašák a ktorí môžu veci posúvať smerom dopredu.
Ale ak bude Drišľak maximum, čo Slováci dostanú, nebude trvať dlho, kým zavládne rovnaká úroveň aj vo všetkých ostatných oblastiach. Nikto nebude potrebovať kvalitné jedlo, servis, zdravotnú starostlivosť či techniku.
Postupne vo všetkom zavládne najnižší spoločný menovateľ a komunikovať sa bude len trieskaním do stola a plieskaním po papuli. A horšie. Až kým nás kvôli nesvojprávnosti neanektuje Nórsko.
Ak už sme, buďme
Tak ako si kráľ Fridrich Veľký, Christian Ludwig Brandenburgský, knieža Razumovský a gróf Lichtenstein mysleli, že treba podporovať Bacha a Beethovena, tak si ja myslím, že k prežitiu potrebujeme filharmóniu (nemusia ma hrať) a básničky a galériu a film o krajinke a múzeum a tanečníkov a poriadne sochy a budovy a dobré knižky... a kým nebude dosť slušných podnikateľov a občanov, ktorí budú podporovať umenie z vlastného vrecka, tak ho musí (nedokonalo, s chybami, korupciou, protekcionárstvom...) podporovať štát.
Len kvôli tomu, aby tu o pár rokov ešte stále nejaký bol, ak už je.
