Vo februári 1983 sa 38 šiítskych moslimov, nasledovníkov ženy menom Nasím Fatima, rozhodlo vykonať pešiu púť z Karáčí do svätého mesta Karbala v Iraku. Drobný detail v podobe Arabského mora, ktorý tie dve mestá oddeľuje, im vôbec nevadil.
Fatima, za slobodna asi Mojžišová, všetkých presvedčila, že na jej žiadosť boh rozdelí morské vody, aby mohli prejsť po dne suchou nohou. Pútnici nasledovali Fatimu do vody, ktorá nereagovala na božie príkazy a väčšina sa utopila. Ale...
Tí čo prežili - očíti svedkovia utopenia svojich kolegov - dodnes tvrdia, že boli svedkami zázraku a more sa naozaj rozostúpilo. Keďže z celej akcie sú aj rukolapnejšie svedectvá, nádej, že o nejakých dvesto-tristo rokov budú napísané nejaké dobré správy, je dosť malá. Ibaže by niečo napísal sám boh, ako to má občas vo zvyku, keď nespí.
Potom by možno ešte o dvetisíc rokov existovala organizácia s členmi presvedčenými o večnom živote a vykúpení skrzevá Fatimu, čo vody rozdeľuje a zástupy miliónov pútnikov cez moria prevádza. Svedkovia videli, Salmanus Rushdieus o tom napísal, niet dôvodu pochybovať. Celá akcia je svedectvom jednak vysokej miery hodnovernosti očitých svedkov pri zázrakoch ako aj literatúry z takýchto svedectiev vychádzajúcej.
Všetci sme veriaci
Keď vypisujeme a debatujeme a čítame knižky a tlač a sledujeme udalosti, zabúdame často na fakt, že je oveľa viac ľudí, ktorí nečítajú, nesledujú a nerozoberajú. Sledujú reality shows, aby sa ubezpečili, že sú ľudia, čo sú hlúpejší, prípadne sa majú horšie. A všetci máme rovnaké volebné právo.
Ak už ľudia akceptujú jednu faith based reality (FBR) ľahšie sa im akceptuje ďalšia, vďaka ktorej potom vyhrá voľby nejaký bunga-bunga primitív, alebo v Taliansku Berlusconi. A niet divu, že politici dajú radšej peniaze na olympijské a iné štadióny než na vzdelávanie. Posledná vec ktorú politici potrebujú, je vzdelaný či rozhľadený volič.
Nejako veriaci sme asi všetci. Veľmi často radšej uveríme tomu, čo chceme alebo čo si myslíme, než tomu, čo je priamo pred nami, viditeľné a hmatateľné. A než sa rozbehnete masívne sa rozdiskutovať - je mi jasné, že sú veci medzi nebom a zemou a dokonca som vložil aj ruku do rany. A stále si hovorím, že možné je všeličo. Ale okrem toho, že vieme príliš málo na to, aby sme odmietli veci, ktoré sú pre náš mozog nepochopiteľné, vieme priveľa na to, aby sme boli religiózni. (Viem. A ešte to zopakujem aj nabudúce.)
Iná viera
Generácie, ktoré vyrastali v socialistickom zriadení sa naučili inštinktívne vzdorovať komunistickému brainwashingu a odmietať všetko, čo nám predostrel. Neuvedomovali sme si, že sa pritom brainwashujeme sami.
Masívna propaganda spôsobila, že sme alergickí na akúkoľvek zmienku o zlých kapitalistoch, monopoloch, útlaku pracujúcich, kontrole čohokoľvek a po rokoch ideologického teroru, zákazov a neslobody je pre nás nekontrolovaná sloboda svätým grálom.
Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov nefunguje a je sprevádzané štátnym terorom.
Je nám ťažko uveriť, že monopoly naozaj existujú, že voľný trh nie je úplne všemocný, radšej nevidíme, že sú ľudia, ktorí naozaj hladujú a nemajú kde bývať, trebárs preto, že ich súkromnovlastnícke a trhové zdravotníctvo priviedlo na žobrácku palicu.
Po desaťročia sme vzdorovali leninskej propagande tak mocne, že sme si zidealizovali jej protipól a neradi si pripúšťame sklamanie. Trhové hospodárstvo je asi najlepšia zo zlých možností, ale nezaistilo, že sa vody rozostúpia.
V súvislosti s vyššieuvedeným, správy z domova
Charakteristickým prvkom jednej z vier je presvedčenie, že vlastníctvo zbrane je výrazom individuálnej slobody.
Aj najväčší libertariáni uznávajú že aj neobmedzená sloboda musí končiť tam, kde začneme obmedzovať alebo ubližovať blížnym.
Je celkom zjavné, že schopnosť zbraní zabíjať v kombinácii s ľudskou hlúposťou či duševnou poruchou je často smrteľným obmedzením slobody blížnych majiteľa zbrane. Práve keď toto píšem, počúvam, že niekto zastrelil 4 a poranil 2 ľudí v upstate New York.
Ukázalo, že štatistiky používané gun lobby boli buď falošné alebo extrapolované. Lobby dokonca vybavila, že sa výskum v tejto oblasti zastavil úradne. Realita je logická - kde je viacej zbraní, tam sa častejšie umiera. Kde sa zbrane obmedzujú, umiera sa menej.
Súvislosť medzi vlastníctvom zbrane a úspešnou obranou pred zločinom je štatisticky zanedbateľná. Nezostalo nič iné, marketingová ideológia ozbrojencov sa teraz sústreďuje na "slobodu" a "obranu pred zločinom".
O kvalite ideológie sa dá presvedčiť dosť jednoducho - pohľadom na jedného z hlavných zástancov, Stevena Seagala. Komu nestačí pohľad, môže si prečítať jeho vyhlásenie pri príležitosti školenia samozvaných milícií na ochranu škôl v Arizone.
Milície sú už trošku rozpačité, pretože sa ukázalo, že k ochrane škôl boli bez problémov pripustení pedofili, sexuálni predátori, trestaní zločinci a ľudia, ktorí majú súdny zákaz vyskytovať sa v blízkosti škôl. Angažoval ich šerif-kovboj.
A Steven vyhlásil, že sa na funkciu školiteľa cíti plne kvalifikovaný, napriek tomu, že je herec, pretože strávil nie státisíce, ale milióny hodín tréningom so zbraňami. Milión hodín je asi 115 rokov.
Kovboji si v nevšimli, že slobodní už dávno nie sú a ak by ich štát chcel vážne ohroziť, proti drones im ani 8 automatických pušiek v kredenci, ani tréning nepomôže.
Ako sa máme? Ktohovie...
Už ani boh nevie, či máme krízu alebo nie. Po fiscal cliff cirkuse je tu sekvestrácia. Spôsob ako vyriešiť krízu, ktorú sme si sami spôsobili, tým, že vyrobíme inú, v tomto prípade skutočnú. 85 miliárd výdavkových škrtov sa spustilo automaticky 1. marca, pretože obe strany sa snažili vyblufovať protivníka.
Asi sa ukáže dosť rýchlo, kde je pravda - či tento postup ekonomiku zrýchli alebo spomalí, či budú viacej chýbať výdavky na armádu, administratívu alebo na vzdelanie.
Uprostred mizérie z rozsiahlych výdavkových škrtov (netýkajú sa kongresmanov) sú korporácie, ktoré sa vôbec nesťažujú. Napríklad taký Facebook, ktorého zisk v 2012 bol vyše 1.1 miliardy dolárov, vďaka medzerám v zákonoch, ktoré zlobovaný Kongres odmieta upraviť, nielen, že nebude platiť vôbec žiadne dane, ale dostane 429 miliónovú refundáciu. Kto by takto chcel menej štátu?
Dow Jones je vysoko ako už dávno nie, korporácie majú rekordné zisky, ale koho len stretnem, tak je buď nezamestnaný, alebo má vážne problémy - v meste, ktoré sa má oveľa lepšie ako zvyšok krajiny. Ďalšia skvelá bublina - vláda zaplavuje ekonomiku čerstvo vytlačenými peniazmi, ktoré požičiava bankám, banky ich požičiavajú ľuďom, nezriedka za úroky, pri ktorých by sa najväčší úžerníci v cigánskych osadách červenali od hanby (najnovší vynález, payday loans, vychádza na 300 percentný ročný úrok) a ľudia investujú do akcií, ktorých hodnota stúpa. Keďže peniaze sú čoraz viacej imaginárne, je opäť len otázkou času, kedy praskne aj táto bublina. Pracovné miesta sú v Číne.
Okrem bublinového blahobytu máme aj konkrétnu, rozpadávajúcu sa infraštruktúru. Obama v správe o stave únie podal aj správu o stave mostov v USA. 70 000 má vážne štrukturálne poruchy. Opraviť ich nemá kto, pretože republikáni nedovolia, aby štát míňal peniaze a demokrati nedovolia aby sa mosty sprivatizovali.
Iná vec je, že ak by sa tie mosty sprivatizovali, noví majitelia by ich buď predali do šrotu alebo by mýto bolo také vysoké, že by všetci radšej do práce plávali. O rýchlovlakoch sa nám len sníva, premiéra je plánovaná v roku 2028. Energetická sieť? Čo poviete na výpadok prúdu počas najväčšej americkej udalosti - Super Bowl? Aby som nekrivdil, cesty sú v mierne lepšom stave ako na Slovensku.
Načo vlaky, keď môžeme lietať?
Pretože máme takmer monopolný stav, low-costy porovnateľné s európskymi neexistujú. Po Amerike sa lieta drahšie ako za more. Už teraz je to tak, že na priame lety medzi väčšími mestami takmer niet z čoho vyberať.
V situácii, keď všetci plačú, že sú na pokraji krachu a lietať sa neoplatí, sa zlučujú megaerolinky - American Airlines a US Airways. Po nedávnom mergeri United a Continental (a predtým Delty a Northwest a AirTran a Southwest) už nebude takmer žiadna konkurencia a ešte menšia možnosť výberu. 4 spoločnosti budú kontrolovať 70 percent trhu v úplne netrhovom prostredí.
Kontrola štátu? Nie. V USA je zlučovanie korporácií, ak by hrozilo zmenšenie konkurencieschopnosti trhu dokonca ilegálne, ale lobisti opäť zapracovali na výnimkách a tak sa môžeme tešiť na ešte vyššie ceny a ešte horšie služby.
Prečo sa zlučujú veľké spoločnosti, ktorým sa nevodí dobre? Chcú byť too big to fail, aby, keď dojdú k úplnému krachu, bol štát opäť prinútený napumpovať do neschopných spoločností neexistujúce peniaze pod hrozbou zrútenia sa systému.
Že trh?
Teoreticky by hospodárska súťaž, základ systému, spolu s motiváciou zákazníka vyberať si lacnejšie a lepšie možnosti mala pôsobiť ako zázrak. Ale podobne ako marxizmus, funguje len na papieri lebo nepočíta so skutočnými ľudskými bytosťami, chamtivými ako čerstvo vyliahnuté kobylky, ktorým je vždy bližšia košeľa.
Ak sa vám nepáči, že hudobníci dostávajú za použitie svojich diel tantiémy, čo poviete na to, že tantiémy požaduje aj výrobca geneticky modifikovaného osiva (opäť monopol) Monsanto? Farmári nesmú použiť na nové siatie osivo, ktoré im vyrástlo. Musia si každý rok kúpiť nové, alebo platiť tantiémy.
Každému, kto mal niekedy do činenia s US zdravotníctvom je jasné, že technika je špičková, súkromných izieb je plno, lekári sú nielen kvalitní, ale aj úplne vyplašení neustálymi žalobami od právnikov, ktorí sa živia nemocnými a mŕtvolami, takže vás radšej vyšetria do bezvedomia než aby riskovali, že ich niekto bude súdiť za nedbanlivosť. (Právnici vylobovali - dokonca u sociálne cítiacich demokratických poslancov, že do reformy zdravotníctva Obama nezahrnul reformu tohoto nezmyselného megasúdenia).
Niet z čoho vyberať - trh nezvláda skutočnosť, že keď ide o zdravie a život, každý chce len to najlepšie. Okrem toho, keď máte infarkt alebo vás porazí pri hľadaní lacnej a kvalitnej letenky, dosť ťažko sa chodí od jednej nemocnice k druhej a porovnávajú ceny, najmä keď sú všade rovnaké.
Lúpeživé nemocnice
Všetko v US zdravotníctve je astronomicky predražené. Nemocnice zarábajú lepšie než priemyselné korporácie. Aj neziskové. To, samozrejme nie je problém, vytvorený zisk sa veľmi ľahko odstráni megaodmenami pre riaditeľov. Nie pre lekárov, sestry, či pomocný personál.
Časopis Time priniesol vynikajúcu správu, ktorá jednoduchým ale systematickým štúdiom zdravotníckych účtov, laickej verejnosti buď nedostupných alebo nezrozumiteľných, zistila neuveriteľné skutočnosti. Vďaka lobingu ničím nekontrolované a neobmedzované nemocnice odmietajú akékoľvek vyjednávanie o cenách, či už z nemajetnými pacientmi alebo poisťovňami.
Takmer na všetko je monopol - laboratóriá, lieky, prístroje - a zase sa nedá vyjednávať o cenách. 62 percent osobných bankrotov v USA je spôsobených nemocničnými účtami a 70 percent z nich sú ľudia, ktorí boli dokonca poistení. Nestačilo.
Priemerná miera zisku v zdravotníctve je 26 percent. Dosahuje sa úžerníckymi metódami. Za 660 mg dávku rakovinového lieku, ktorý nemocnica nakúpi za 3000 dolárov, účtuje pacientom 14000 dolárov. Podobné marže sú na všetkom.
Napriek tomu, že americká zdravotná starostlivosť je najdrahšia na svete, nie je ani zďaleka najlepšia. V novorodeneckej úmrtnosti sú USA na 50. mieste vo svete. Za Kubou. Američania žijú kratšie ako Japonci, Španieli, Austrálčania, či Angličania, ktorí míňajú na zdravotníctvo nepomerne menej.
Ale nikde na svete neminú zdravotnícki lobisti 5.3 miliardy dolárov (1998-2012) na lobovanie za udržanie daného monopolného stavu. Zbrojárska lobby investovala do zákonodarcov za rovnaké obdobie asi štvrtinu tejto sumy (čo by lobovali, keď vláda zaplatí za rok 150 miliárd dolárov za kontrakty udelené bez súťaže...).
Miliardy sú veľmi dobre investované, lebo Kongres napríklad zakázal štátnym programom (Medicare) vyjednávať ceny so zdravotníckymi zariadeniami. Trh jag hovado.
Jak je to možný, soudruhu desátníku...?
Jednoducho. 80 percent bývalých členov Kongresu sa stáva lobistami. Mávnutím čarovného prútika prejdú na druhú stranu. Znamená to len jedno - veľký biznis, banky a vláda sú jeden monolit. Trhové hospodárstvo sa na trh len hrá.
A v centralizovanej Európskej únii to nie je inak. Krachujúce krajiny dostávajú finačné injekcie z neexistujúcich zdrojov a europoslanci sú kúpení rovnako ako ich americkí kolegovia. Reálne fungujúce trhové hospodárstvo, aspoň podľa niektorej z pekných teórií, proste neexistuje. Korupčná prax, či už ekonomická alebo politická, víťazí nad teóriami. Lobing je totiž legalizovaná korupcia.
Americkí politici sú šikovní. Nemusia pokútne a tajne popíjať colu v gorilích bytoch a zháňať peniaze vlastnou hlavou, lobisti im ich prinesú na podnose s modrou stužkou. A odhlasovali si, že je to legálne.
Prestávam sa čudovať, že existujú americkí mladí socialisti a slovenskí mladí komunisti. Ak počuje mladý človek, ktorý nezažil komunizmus a veľa o ňom nevie a teraz s odretými ušami a pôžičkami vyštuduje a nenájde žiadne uplatnenie, že školy a zdravotníctvo v komunizme boli zadarmo a bola plná zamestnanosť...
A ak sa presvedčí, že komunistické frázy o chamtivých bankách a kapitalistoch sú realitou, zrazu máme spústu ľudí objímajúcich opačnú FBR.
Ale na druhej strane...
Jeden z popredných amerických useful idiots Sean Penn (ďalší produkt kombinácie liberálneho brainwashingu s neutešenou realitou nenásytného pseudokapitalizmu), spolu s najkučeravejším dirigentom na svete, šéfom LA Phil Gustavom Dudamelom sa v spoločnosti Mahmúda Ahmadinedžáda zúčastnili pohrebu najvyššieho vodcu revolúcie Huga Chaveza.
Gustavovi sa podarilo strihnúť venezuelskú hymnu tesne pod 6 minút. Hymna bola ukončená výkrikom "nech žije Chavez", čo na pohrebe pôsobí dosť bizarne, ale vzhľadom k tomu, že čestnú stráž pri rakve držali aj 9-roční pionieri a Hugo bude zabalzamovaný, je jasné, že podobne ako spolusúdruhovia Lenin a Stalin, aj Chavez ašpiruje na večný život, lebo úžasne vyriešil venezuelský problém chudoby. 2000 percentná inflácia, najvyšší počet vrážd široko-ďaleko, zúfalý život v slumoch...
Tudy cesta taky nevede
Pseudoľavicoví slovenskí poslanci by si mali prečítať čerstvú reportáž v skutočne ľavicovom New Yorkeri z Venezuely, ktorá vyzerá ako keby sa ňou denne preháňali prírodné katastrofy. Katastrofou bol socialistický diktátor a otec revolúcie.
O nič lepší ako jeho predchodcovia z opačného konca spektra. Argument o jeho demokratickom zvolení je pri pohľade na výsledky iných demokratických volieb - napríklad aj na Slovensku - srandovný.
Kučeravý dirigent, pôvodom z Venezuely sa musel tváriť, že je všetko v poriadku, rovnako ako vedenie orchestra, ktoré ho marketuje ako východisko z kapitalistickej morálnej i ekonomickej krízy. Nikto sa nezmieni o tom, že keď išiel Dudamel naposledy do Venezuely, musel mať bodyguarda, ktorého aj tak niekto napokon zastrelil.
Je asi menej frustrujúce žiť vo FBR, ako každodenne bojovať so skutočnosťou, ktorá nie je najružovejšia. Asi preto aj niektorí moji kamaráti píšu nadšené veci o tom, ako by bolo všetko skvelé bez štátu a úplne súkromné.
A pritom sa stačí pozrieť okolo seba a uvidieť, že čokoľvek bez kontroly sa okamžite mení na bezuzdnú rabovačku a nehanebné ožobračovanie konzumentov.
V Amerike sme sprivatizovali napríklad väznice. Keďže je to teraz priemysel v súkromných rukách, jediným záujmom, ako by to aj moji kamaráti schválili, je tvorba zisku a jeho zvyšovanie.
Okrem toho, že väzni napríklad platia telefónne poplatky 10 krát vyššie ako zvyšok krajiny (nemajú možnosť voľby), lobisti tohto priemyslu menia zákony tak, aby bolo čím viacej vecí kriminalizovaných a aby kongresmanov ani nenapadlo niečo odtrestniť (mäkké drogy, banálne priestupky).
Samozrejme, s výnimkou bánk a bankárov, ktorí si nakradli miliardy, lebo to by sa nám rozpadol systém.
A tak máme najviac väzňov na svete. Ani Čína sa nechytá. V takejto krajine, vylepšenej totálnou elektronickou špionážou, stačí kovbojom odchovaným reality shows k pocitu dokonalej slobody mať doma dosť pušiek.
Počujem vaše otázky
Žijem tu preto, lebo ešte stále, ak tunajší satirici a fejtónisti povedia o prezidentovi či o komkoľvek v politke alebo veľkom biznise že je stupid dickhead a motherfucking asshole, nikto (okrem Donalda Trumpa) ich nezažaluje.
Politici neplačú na blogoch, že sa k nim žurnalisti neúctivo správajú. New York vraj dokonca ani nie je Amerika. A keď som zoči-voči samým zlým možnostiam, snažím sa vybrať tú najmenej príšernú, lebo iný glóbus nemáme. A dnes bol celkom dobrý deň.
