Turci nechcú policajný štát

Turecký premiér Erdogan má silných podporovateľov v podnikateľoch a v nacionalistoch.

Turecký premiér Erdogan má silných podporovateľov v podnikateľoch, ktorým vyhovuje hospodársky rast, a v nacionalistoch, ktorí s nostalgiou spomínajú na Osmanskú ríšu.

Keď pár desiatok aktivistov začalo v pondelok 24. mája mierumilovný boj za záchranu Gezi Parku v centre Istanbulu, nikto nepredpokladal, že táto malá skupinka prerastie počas týždňa v masívne ľudové hnutie, ktoré sa bude dožadovať odstúpenia vlády.

Plánovaný výrub stromov v srdci neustále rastúcej metropoly je súčasťou väčšieho stavebného projektu, ktorý bol spustený na jeseň minulého roku, a hoci mal svojich odporcov už vtedy, vývoj situácie sa rázne zmenil až v posledný májový deň. Kľúčovým zlomom bol brutálny zásah polície, ktorý vyvolal silnú reakciu širokej verejnosti a zjednotil inak tradične rozštiepenú spoločnosť.

Skupina protestujúcich z hodiny na hodinu rástla napriek cenzúre domácich médií, ktoré o dramatických udalostiach vôbec neinformovali. Charakter akcie s pôvodne environmentálnou agendou sa veľmi rýchlo zmenil na protivládny protest a rovnako rýchlo prerástol hranice Istanbulu.

Lyžicami o panvice

Každý v dave má svoje vlastné frustrácie, ktoré plynú z politík uplatňovaných Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP), ale všetkých spája boj za demokratickejšie Turecko, ktoré nebude riadené ako policajný štát.

Veľké demonštrácie, protesty a pochody v oblasti Gezi Parku na námestí Taksim a priľahlej jeden a pol kilometra dlhej obchodnej ulice Istiklal patria k tradičnému koloritu tejto časti mesta, no vo vzduchu preplnenom slzotvorným plynom cítiť, že tentoraz ide o niečo viac. Väčšinu protestujúcich tvorí mladá generácia a zapájajú sa aj tí, ktorí doteraz neboli vôbec politicky aktívni.

Ľudia v najrôznejších kútoch metropoly vždy večer o deviatej búchajú lyžicami o panvice a zvonia premiérovi Erdoganovi a jeho strane AKP na odchod. Nebyť prehnanej koncentrácie slzného plynu, barikád, vodných diel a tiež škôd na majetku, človeku by tá atmosféra pripomínala nežnú revolúciu. To, či protesty, ktoré sa rozšírili do celého Turecka, ale aj mimo neho, naozaj otrasú stoličkou premiéra Erdogana, je však otázne.

V prvom televíznom prejave od začiatku protestov vystúpil so svojím tradičným imidžom neobmedzeného vodcu, ktorý je odhodlaný dotiahnuť do víťazného konca všetky urbanistické a politické projekty, ktoré si zaumienil. A to aj napriek tomu, že „malá, zanedbateľná“ časť spoločnosti je proti. Podčiarkol, že nie je ochotný začať akúkoľvek formu dialógu s ľuďmi v uliciach.

Na ďalší deň pobúril spoločnosť ešte viac, keď vyhlásil, že na Taksime, v centre nočného a politického života Istanbulu, nechá postaviť mešitu. Jeho komentáre naznačujú, že má v úmysle obrátiť situáciu vo svoj prospech, polarizovať spoločnosť a vytvoriť ešte väčšie napätie medzi konzervatívnymi a liberálnymi občanmi.

Budúci rok čakajú Turecko prezidentské voľby. Keďže Erdogan zastáva post premiéra už tretie volebné obdobie, nebude môcť znova kandidovať. Niektorí sa domnievajú, že sa pokúsi zmeniť ústavu a zaviesť určitý typ prezidentského systému, aby sa mohol uchádzať o túto pozíciu.

Podnikatelia a nacionalisti

O rok nato sú naplánované parlamentné voľby. Tie sa však pri vývoji súčasnej situácie, keď hlasy protestujúcich v uliciach ani po štyroch dňoch neutíchajú, uskutočnia možno skôr. AKP pravdepodobne stratí časť podpory v dôsledku toho, ako premiér nepokoje manažoval. Voličská základňa strany je však dostatočne široká a stabilná na to, aby vo voľbách oslávila štvrté víťazstvo.

AKP sa teší silnej podpore nielen z kruhu konzervatívnej časti spoločnosti, ale aj od podnikateľov, ktorým vyhovuje ekonomický vzostup krajiny či nacionalistov, v ktorých rezonuje určitý sentiment za časmi Osmanskej ríše. Naproti tomu má hlavná opozičná Republikánska ľudová strana (CHP) viditeľné dlhodobé problémy osloviť širšie spektrum voličov.

Turecko už dávno nie je chorým mužom Európy, a práve preto by bolo trochu prehnané prirovnať súčasné protivládne protesty k arabskej jari. Z vývoja situácie v krajine je však zrejmé, že turecká demokracia pokrivkáva. Ak aj udalosti neotrasú stoličkou premiéra Erdogana a postavením AKP, minimálne budú mať dopad na imidž Turecka v zahraničí, ktorý od roku 2002, keď sa jeho strana chopila moci, budoval.

(Autorka pôsobí v Centre pre globálne politické trendy so sídlom na Istanbul Kültür University)

Prečítajte si aj ďalšie komentáre: