Píše Tom Nicholson, kanadsko-slovenský
investigatívny novinár a autor knihy Gorila.
Chýba nám spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí by sa im postavili na odpor a vzali štát do vlastných rúk.
Ak sa na Slovensku zrodí zámer prevziať štát od oligarchov, ktorí ho uchvátili, musíme vytvoriť spoločenstvo ľudí spojených na inom než etnickom či kmeňovom princípe. Komunitu, ktorú spája spoločné presvedčenie, napríklad viera, že slovenský štát patrí jeho občanom.
Vybudovanie takéhoto spoločenstva si však vyžaduje viac než len dať ľudí navzájom do kontaktu. Vyžaduje si štátotvorný akt typu, aký chýbal v roku 1993. Akt, ktorý mohol priniesť víťazstvo v zápase o vlastníctvo štátu.
Pristarí na zbožné priania
Keď Slovensko získalo zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v hokeji vo Švédsku v roku 2002, sociologička Soňa Szomolányi vyslovila názor, že sme boli svedkami zrodu moderného slovenského národa. Ľudia sa konečne združili na námestiach z iných dôvodov než na politický protest.
Aký prchavý a plytký sa dnes zdá byť tento moment!
Hokejové majstrovstvá nikdy nemohli prispieť k zrodu moderného slovenského národa: skvelá hra hokejového tímu bola v ostrom kontraste s disfunkčnosťou zvyšku krajiny. Nazvať tú chvíľu štátotvorným momentom bolo teda len zbožným prianím. Štát v skutočnosti vzniká, keď sa kritická masa ľudí zhodne, že ho potrebuje a dokáže ho sama spravovať.
V tomto roku, ktorý je dvadsiatym výročím vzniku nezávislého Slovenska, sme už oficiálne pristarí na zbožné priania. Dnes už vieme, že náš štát uniesli a zneužívajú bohatí ľudia, ktorí sú ukrytí pred naším zrakom. Chýba nám spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí by sa im postavili na odpor a vzali štát do vlastných rúk. Dá sa vôbec taká komunita vytvoriť skôr, ako druhá normalizácia zabetónuje oligarchov pri moci na celú ďalšiu generáciu?
Spoločenstvo občanov
Samotná história moderného Slovenska nám ukazuje, že takéto úsilie nemusí byť odsúdené na zánik. V 90. rokoch sa tu predsa odohral zápas o charakter štátu, ktorý vyústil do porážky Mečiara vo voľbách pri 84-percentnej účasti občanov, s obrovským vkladom mimovládok.
Teda okrem korupcie, nacionalistického hulvátstva, egoizmu, zápecníctva a pod. je tu aj iné dedičstvo – boli tu voľby 1998 a 2002, maďarská menšina sa podieľala na vládnutí, boli tu reformy, tlak občianskej spoločnosti, integrácia, vstup do EÚ a do NATO.
Odrazilo sa to v nejakej podobe na Slovensku a Slovákoch? Keď nič iné, tak to ukázalo, že táto spoločnosť pri všetkých nedostatkoch má aj určitú – a možno nie celkom zanedbateľnú – schopnosť učiť sa.
Ako túto schopnosť znovu prebudiť a rozvíjať? To je výzva pre tretí sektor i občianskych aktivistov, ktorí sa zameriavajú na zápas s korupciou. Jedno už vieme: ľudia musia byť lepšie informovaní. Nestačí čakať, že sa zorientujú v politike na základe občasného sledovania večerných správ alebo raného listovania bulvárnych denníkov. Treba im ukázať, ako sa v tejto krajine využíva moc – ako politika naozaj funguje.
Ľudia potrebujú – je neuveriteľné, že dosiaľ nemajú – dejiny posledných 20 rokov, kde by sa všetky škandály, sklamania a zrady umiestnili do kontextu, ktorý by im umožnil robiť v čase volieb lepšie rozhodnutia.
Ľudia nadovšetko potrebujú spojiť svoje sily. Každý, kto si zúfa nad stavom Slovenska a chce proti tomu niečo urobiť, by sa mal cítiť ako súčasť komunity ľudí, ktorí sa síce osobne nepoznajú, ale ktorých trápi to isté. Len potom budú schopní prekonať apatiu, ktorú pociťujú ako jednotlivci.
Kríza zmyslu
Nedávno som čítal o psychiatrovi Viktorovi Franklovi, ktorý prežil tri roky zoči-voči smrti v nacistických vyhladzovacích táboroch. Napísal knihu o hľadaní zmyslu, čo sa dá robiť aj počas najväčšieho utrpenia. „Človeku sa dá zobrať všetko, okrem jedného,“ konštatoval, „ide o poslednú z ľudských slobôd – zvoliť si svoj osobný postoj bez ohľadu na okolnosti.“ Morálne správanie si človek dobrovoľne vyberá, je výsledkom slobodných rozhodnutí.
Podstatné bolo, aby človek cítil zodpovednosť k niečomu väčšiemu než len k sebe samému. Zo skúseností z táborov Frankl dospel k svojej životnej téze: hlavnou životnou motiváciou človeka („drive“) nie je šťastie, ale zmysel.
Franklov príbeh ma veľmi zaujal, lebo sa mi zdá, že na Slovensku teraz trpíme krízou zmyslu. Dá sa to prezentovať rôzne. Prečo máme platiť (teraz ešte vyššie) dane, ak ich štát nevie hospodárne využiť? Prečo máme ísť voliť, keď neraz vidíme, že nami zvolení poslanci a ministri obhajujú všelijaké záujmy, len nie tie naše? Prečo má mladý človek zostať na Slovensku, ak táto krajina v podstatných veciach nefunguje?
Ako určite veľa z vás, viem niečo o márnosti života. Hrabem sa ako novinár denne v špine, roky píšem články, dokonca aj knihu, ale nič sa v politike nemení. Zároveň som sa vždy cítil na Slovensku pomerne šťastný, určite viac, ako keď som žil v Kanade. Cítim v kostiach, že Frankl mal pravdu a že každý z nás je spokojnejší, keď hľadá zmysel. A rovnako cítim, že skôr, než sa pustíme do zápasu so spoločenským javom, ako je korupcia, musíme si odpovedať na jednu otázku: Aký zmysel má Slovenská republika? O čom má byť táto krajina?
Skrytý potenciál
Krátko po voľbách v roku 2012 som založil občianske združenie Pod povrchom, ktoré sa zameriava práve na tieto otázky. Prostredníctvom webstránky www.podpovrchom.sk chceme publikovať investigatívnu žurnalistiku, vzdelávať ľudí o politike a verejných záležitostiach. Na stretnutiach so stredoškolákmi a vysokoškolákmi pomaly budujeme databázu kontaktov na tisíce ľudí, ktorých trápi korupcia a chcú proti nej niečo robiť.
Keď som o týchto veciach hovoril na stretnutiach s mladými ľuďmi, nebolo im to ľahostajné. Vynorili sa otázky: A čo ďalej? Ako oni môžu prispieť k zmene pomerov? O čom má podľa nich byť moderný slovenský štát?
„Spravodlivosť,“ povedal futbalista v Prešove. Bola tam silná partia športovcov, ktorí hrávajú aj vonku. „Rovnaké pravidlá pre všetkých.“ Druhý deň som sa ocitol pred dvesto študentmi v Novákoch. „Česť,“ povedala jedna slečna. „Odvaha,“ dodala druhá.
Popoludní som išiel do Považskej Bystrice. Aj tam bola preplnená sála, aj tam mali záujem. „Súdržnosť.“ „Láska.“ „Schopnosť spojiť sa, aby sa dosiahol dobrý cieľ,“ (to posledné zaznelo od aktivistu Juraja Smatanu).
Vo mne títo študenti zanechali hlbokú stopu – ako sa orientujú vo verejných otázkach, ako im záleží na Slovensku. Sú, samozrejme, deprimovaní – zamestnanie a odchod do zahraničia sú problémy, čo rezonujú všade. Ale ak ich vie zajakavý Kanaďan na 90 minút zaujať prednáškou na tému korupcie a vlastenectva, skrýva sa v nich potenciál.
Text je úryvkom z Nicholsonovej eseje v knihe
Odkiaľ kam (20 rokov samostatnosti).
Predseda českých sociálnych demokratov konečne urobil rázny krok proti Zemanovi a jeho kamarátom vnútri svojej strany, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Vláda prikrášľuje štatistiky nezamestnanosti zmenou metodiky, píše Juraj Javorský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
