Keď som prijal ponuku Miša Kaščáka uviesť 90-minútové Slovenské tance po prvý raz na Pohode, netušil som, do akej zvláštnej podoby sa celý projekt posunie. A neveril som, že dopadne tak dobre. Vďaka viacerým náhodám sa nakoniec podarilo odohrať dlhú symfonickú skladbu vo veľmi kvalitnej podobe.
Všetci sme si zo začiatku mysleli, že by nebolo zle, keby hral Slovenské tance slovenský orchester, ale orchestrov na Slovensku nie je veľa a tie, čo sú, buď nechceli, alebo nemohli. Mišo potom skúšal dostať orchester najprv z Poľska a nakoniec mu Jožo Lupták poradil Győr. Keď som po rôznych peripetiách do Győru dorazil, úplne prekvapený som tam našiel orchester špičkovej úrovne.
Hrali výborne, vrhli sa do skúšania ako diví, a keď začali Stano Palúch s Borisom Lenkom a Jankom Hrubovčákom na ľudové i džezové nôty, radosť bola pozerať sa, ako hráčom v orchestri zažiarili oči a hrali ešte nadšenejšie. Ak si pozriete záznam z koncertu, uvidíte. A všetci doteraz vypisujú na Facebooku, ako sa im to celé veľmi páčilo.
K tomuto nadšeniu a vysokej kvalite sa pridal aj fakt, že som si doniesol na Pohodu svojho zvukára Otta Noppa. A nielen tam, Otto došiel už aj na skúšky do Győru a hneď v prvej prestávke prišiel za mnou a vďaka svojmu neomylnému muzikantskému inštinktu okamžite vedel, o čo ide. „Kde sa 60 kilometrov od Bratislavy zobral takýto orchester? Ako to, že sa nikto na nič nevyhovára?“
Otto vie, o čom hovorí. Dvojnásobný laureát ceny francúzskej Akadémie za najlepšiu nahrávku (pre zmenu s poľským orchestrom), zvukár, o ktorého nahrávkach s úctou rozprávali slávni hollywoodski mixéri, zariadil aj na Pohode, aby všetko znelo, ako má. Ďalší zo skrytých pokladov, tiež nie ďaleko od Bratislavy. Dúfam, že mu Mišo dal aspoň na benzín, keďže to robil len z číreho kamarátstva.
Je ešte zopár takýchto hudobných pokladov na Slovensku. Robia muziku na svetovej úrovni, bez toho, aby museli budovať tunel cez Sitno. Vážia si ich všade inde, zatiaľ čo sa doma usporadúvajú konské gule a Matica, záchrankyňa Slovenska, vyznamenáva osoby, ktoré nikdy na nič dobré ani len nepomysleli, nič nevedia a na ich morálny profil nejestvuje slovo, ktoré by bolo publikovateľné.
Neviem, čo treba robiť, aby sa to (a všetko ostatné) zmenilo. Len si tak píšem, aby sa nezabudlo.
