Nedávno som na petržalskej hrádzi stretol premiéra. Práve oddychoval po behu. Chvíľu som rozmýšľal, že ho oslovím, ale o pár sekúnd už bolo neskoro. Zvyšok cesty na fakultu som tak strávil predstavou, o akom aktuálnom probléme by sme mohli podiskutovať. Výsledkom bol tento virtuálny monológ.
„Pán premiér, je mi sympatické, že sa snažíte udržať vo fyzickej kondícii. Okrem toho, je čoraz jasnejšie, že fyzické cvičenie neprospieva iba fyziologickým funkciám, ale zlepšuje aj kognitívne schopnosti, čo je vzhľadom na vaše postavenie určite dôležitý atribút. Pravdaže, po behu ste určite vysmädnutý a tešíte sa na dúšok minerálky. Predstavte si však nasledovnú situáciu.
Na základe vašich skúseností či odporúčania ľudí, ktorých názoru dôverujete, ste sa rozhodli kúpiť minerálku X. Plánujete ísť do obchodu Y, pretože viete, že ju majú v sklade a v stave presne podľa vašich požiadaviek. Pokus o platbu je však neúspešný. Namiesto toho dostanete zoznam úkonov, ktoré musíte pred kúpou uskutočniť.
Najprv ste povinný osloviť všetkých, ktorí sú priamo alebo nepriamo previazaní na váš rodinný rozpočet a vyzvať ich na sumarizáciu požiadaviek na minerálnu vodu. Po dvoch dňoch vypíšete výberové konanie na dodávateľa, ktoré zverejníte na svojej internetovej stránke. Po ďalších troch dňoch proces vyhodnotíte a vyhotovíte záznam, ktorý odovzdáte manželke. V pozitívnom prípade vám oznámi, že môžete obchod zrealizovať. Výsledok: kúpite si inú minerálku, ako ste pôvodne chceli, v obchode, ktorý ju akurát nemá v sklade, a za vyššiu cenu, akú ste pôvodne plánovali investovať. Vás to však už nebude trápiť: hasiť smäd s dvojtýždňovým oneskorením nezvládne ani telo takého trénovaného človeka ako ste vy.
Hovoríte, že je tento scenár absurdný. Tragédiou je, že presne vystihuje situáciu na akademickej pôde, ktorú si vynucuje inovovaná legislatíva o verejnom obstarávaní. Snaha jej autorov efektívne míňať verejné prostriedky viedla k úplne opačnému výsledku.
