Len chvíľka googlovania a fľaša od Jána Čarnogurského by mala byť na ceste. O stávku však nejde.
Ján Čarnogurský chce byť prezidentom a je pre to ochotný urobiť takmer všetko: dať rozhovor fašírkam z Extra Plus, oslovovať nacionalistických voličov, ktorí stále snívajú o vojnovom slovenskom štáte. Vymyslieť si stávku o tvrdenie, ktoré ten druhý vôbec nevyslovil, je v tejto konkurencii to najmenej zásadné. I keď ako taktika dostať sa do verejnej diskusie to tiež o niečom hovorí.
Ján Čarnogurský ma vyzval, aby sme sa stavili o fľašu vína. A dodal, že on má rád červené. Vraj nikde v serióznom historickom časopise za posledných desať rokov nenájdem označenie vojnového štátu za klérofašistický.
Google vraví, že sa tak stalo minimálne dvakrát. Raz v časopise Historického ústavu SAV (Hana Klamková: „Všeobecnosť antisemitizmu a jedinečnosť holokaustu: príklad Slovenska“ Historický časopis 4/2009, str. 696.) a raz v texte Klérofašizmus britského historika Johna Pollarda, ktorý v roku 2007 uverejnil štvrťročník Totalitarian Movements & Political Religions.
Čarnogurský sa stávkou pokúša upriamiť pozornosť na označenie klérofašistický, ktoré je naozaj v komunite historikov v súvislosti so slovenským štátom spochybňované.
Je pravda, že tento termín používali komunisti. To neznamená, že je teraz zakázaný. Ak zabudneme na politizáciu tohto označenia, je dokonca celkom presné. Iste výstižnejšie ako hovoriť o štáte, ktorý poslal na smrť tisíce svojich občanov, ako o období, keď sa darilo kultúre.
Jánovi Čarnogurskému nemožno vyčítať, že by patril medzi klasických hejslovákov. Bol pri prvom ospravedlnení slovenskej elity za deportácie ešte v roku 1987. Bol to on, kto s Františkom Mikloškom nedovolil, aby sa z KDH po revolúcii stala ľudácka strana, ktorá by oživovala Tisovho ducha. To však neznamená, že teraz v téme vojnového štátu nepodlieza latku a tak akurát, aby nebol príliš jasný, nehrá na notu extrémistom, ktorí si slovákštát idealizujú a plačú za ním.
Zo súčasnej zostavy prezidentských kandidátov má zatiaľ najväčšie šance získať hlasy nacionalistických voličov, či už z tábora SNS, HZDS, ale aj Smeru či kresťanských demokratov. Za tých pár fľašiek vína mu to iste stojí.
Čarnogurský prekračuje hranicu bežnej diskusie a dobrého vkusu. Vo svojej argumentácii používa citácie z knihy Jána Roznera, ktorý ako syn židovského otca strávil pol roka v tábore v Seredi. Rozner naozaj napísal: „Či som mal možnosť zažiť odvtedy, od konca slovenského štátu, toľko veľkodušných vládcov, aspoň v oblasti kultúry a špeciálne literatúry, aby som si mohol dovoliť iróniu? Či by môj život v posledných rokoch nebol úplne iný za vládcov aspoň len trochu takých, akí boli vtedy, za slovenského štátu, čo len v tej oblasti literatúry?“
Čarnogurský cituje Roznera presne. Ten v knihe Noc po fronte dokonca hovorí, že režim za slovenského štátu nebol vždy taký zlý, ako ho počas života odsudzoval. Všetky jeho úvahy sa však začínajú jasným úvodom: „... vždy to bol len obyčajný fašizmus.“ Nefér je, že Rozner sa už Čarnogurského vyberaniu viet z jeho spomienok nemôže brániť. Nemôže povedať, aká bola cena za ten tolerantný fašizmus a či ju tá literatúra môže vyvážiť.
Čarnogurský musí v snahe zaujať otvárať debaty. Je mimoriadne smutné, že zatiaľ jediné, na čo sa zmohol, sú ruská vodka a fľaša červeného pri spomienke na vojnový štát.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Za eurofondy zaplatíme, upozorňuje Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Držíme Ficovi palce, píše František Múčka
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Česká ľavica sa podriaďuje Zemanovi, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Pivo k Dachau nepatrí, myslí si Miriam Zsilleová
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
