Veľa čitateľov týchto novín bolo asi znepokojených, keď sme pred časom prebrali správu o údajnom obsahu vreciek ministra Jána Richtera.
Nech už tam mal čokoľvek, pokiaľ to nesúvisí s výkonom jeho funkcie či ním deklarovanými hodnotami, mala by to byť jeho vec.
Takisto môže oprávnené pochybnosti či rovno znechutenie a hnev vyvolať článok o premiérovi Robertovi Ficovi. V podstate ide o banalitu: bol na oslave, kde bol aj so svojou podriadenou, s ktorou sa podľa všetkého lúčil trochu dlhšie, než býva zvykom.
No a čo? povedia si mnohí v zhode s premiérovou hovorkyňou. Možno veci nie sú tým, čím sa zdajú a čo by chcel Ficovi prišiť nejaký neprajník. A keby aj, je to jeho súkromná vec. Premiér nikdy nebol nejakým mravokárcom a tak by nás (možno s výnimkou jeho blízkych či obdivovateliek na oslavách MDŽ) prípadný vzťah nemal znepokojovať. Namiesto toho sa treba sústrediť na jestvujúce rozpory: deklarované sociálne cítenie verzus prítulnosť k oligarchom; oslavy SNP verzus ľudáci v Smere; poslušnosť Únii verzus obhajoba autokratov; oslavy slovenskej ústavy verzus jeho voľnejší vzťah k jej ustanoveniam. A napokon: môže sa to stať každému a navyše, moc má silné afrodiziakálne účinky.
Možno skutočne o nič nejde a my môžeme čakať ďalšiu spŕšku rozhorčenia za bulvarizáciu a vyslúžiť si nadávky do hyen.
Lenže je tu niekoľko ale. Premiér (a vôbec nie len ten náš) je verejnou osobou a tak aj podľa súdov musí strpieť viac zásahov do súkromia. Nesmie byť vydierateľný a takým by mohol byť napríklad vtedy, ak by udržiaval nebezpečné známosti. A je tu aj nedávny príklad z Česka, keď sa dodatočne ukázalo, že časť vysokých odmien, ktoré Nečas rozdával na úrade vlády, tiekla do jeho budúcej domácnosti.
Ešte raz: možno naozaj ide len o zdanie. Ale z uvedených dôvodov aj o legitímnu tému, hoci sa pohybuje na hrane trápna.
