Píše organizátor iniciatívy Memory kontrol Fedor Blaščák
Dňa 9. septembra 1941 prijala vláda slovenského vojnového štátu tzv. židovský kódex. Oficiálny pamätný deň tak venujeme spomienke na páchateľov. Nariadenie vlády o právnom postavení Židov s 270 diskriminačnými paragrafmi patrilo k najrobustnejším protižidovským normám vo vojnovej Európe, svojou prísnosťou prekonalo aj ríšske norimberské zákony z roku 1935.
Mieru detailu pri pohľade slovenskej vládnej moci na židovskú problematiku prezrádza napríklad ustanovenie, podľa ktorého sa „mimomanželský pohlavný styk so Židom (Židovkou) trestá ako prečin väzením do päť rokov“.
Je dôležité uvedomiť si, že židovský kódex nebol začiatkom, ale naopak, vyvrcholením politického ťaženia ľudákov proti Židom. Predchádzal mu celý rad protižidovských zákonov a nariadení, ktoré začali predstavitelia HSĽS produkovať prakticky hneď po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938. Antisemitizmus a protižidovské opatrenia tvorili podstatnú a významnú súčasť vnútornej politiky slovenského vojnového štátu počas všetkých rokov jeho trvania.
Po relatívne pokojnom spolunažívaní Slovákov s menšinami v medzivojnovom období bolo treba výraznú zmenu kurzu politiky obyvateľstvu patrične vysvetliť a legitimizovať tak brutalitu štátu voči vybranej skupine vlastných občanov.
Štvavá propagandistická kampaň proti Židom pod vedením šéfa Úradu propagandy a neskoršieho ministra vnútra Alexandra Macha prebiehala na Slovensku prakticky neustále.
Prijatie kódexu na jeseň 1941 sa stalo dobrým dôvodom na jej zintenzívnenie. Podľa pravidelných mesačných správ okresných náčelníkov HSĽS malo prijatie kódexu napríklad v Topoľčanoch „veľmi dobrý ohlas, vyvolalo súhlas a uspokojenie“.
Z Banskej Bystrice však hlásili, že „čiastka obyvateľstva prejavuje známky sústrasti so židmi“. Podľa týchto správ je obdobie medzi septembrom 1941 a začiatkom deportácií v marci 1942 fázou, v ktorej Slováci dávali aj verejne najavo svoje obavy o osud miestnych Židov.
Čo si chceme pripomenúť
Prijatie židovského kódexu je nepochybne obrovská hanba slovenskej politiky, preto je namieste otázka, aká a koho to bola úvaha, na konci ktorej sa pamätným dňom obetí holokaustu stal dátum symbolizujúci zavŕšenie protižidovského ťaženia? Politikom nemožno upierať právo spracovať históriu po svojom, no ak by im v tomto prípade malo ísť o spravodlivosť, tak by si za pamätný deň obetí holokaustu mali zvoliť iný deň. Spomínať si máme na obete, nie na páchateľov.
Navyše, nejasnosť toho, na čo si dnes máme vlastne spomínať, prehlbuje tiež fakt, že formulácia zákona o štátnych sviatkoch kombinuje spomienku na obete holokaustu s inými, súčasnými obeťami rasového násilia. Holokaust je však masová genocída, rasovo motivovaný útok zvyčajne individuálnym zločinom.
Hovoríme tu tak o dvoch zásadne odlišných kategóriách zločinov a motiváciách na ne. Je zjavné, že slovenský parlament sa viac pokúšal držať krok s trendom súčasných pamätníkov venovaných obetiam ako snahou o dôsledné uplatnenie nárokov spravodlivej politiky pamäti.
Vo vzťahu k nim je zámer zabudovať do jedného pamätného dňa spomienku na páchateľov deportácií, deportovaných Židov a zároveň na súčasné obete rasizmu nezmyslom.
Možné riešenia sú dve. Politici nič nepokazia, ak si osvoja medzinárodný štandard – 27. január - deň oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Ten bol v istom zmysle aj naším, keďže, ako vieme, Slovensko platilo Nemecku za každého tam deportovaného Žida 500 ríšskych mariek a tým prispievalo na jeho prevádzku.
Druhou možnosťou je 14. marec. S ohľadom na epochálnu tragédiu slovenských Židov počas slovenského vojnového štátu sa to javí spravodlivé i správne. Svinstvo, ktoré sme spáchali, ostáva svinstvom aj na oltári samostatného štátu.
A širšia verejná diskusia o tom sa môže začať aj bez ohľadu na zdesenie, ktoré isto mnohým súčasným slovenským politikom spôsobuje predstava o symbolickom nasýtení výročia vzniku prvej Slovenskej republiky, za ktorú by ju chceli mať, spomienkou na „našich Židov“ ako obete holokaustu.
Spomienka na Fica
Zákon o pamätnom dni obetí holokaustu predložil 13. októbra 2000 Robert Fico, v tom čase jediný poslanec strany Smer v NR SR. Bola to reakcia na iniciatívu prezidenta Rudolfa Schustera. Bol piatok, na rokovanie poslancov sa návrh dostal večer po siedmej a to hneď po tom, ako poslanci prijali novelu zákona o „úprave vlastníckych vzťahov k pôde“.
Situácia v parlamente bola nepokojná, predseda schôdze opakovane vyzýval poslancov na disciplínu, hrozil dokonca prerušením schôdze. Fico vystupuje s faktickou poznámkou, že „teraz budeme rokovať v prvom čítaní o niektorých zákonoch, ktoré si aj svojím obsahom vyžadujú určitú mieru úcty. Preberieme to v atmosfére absolútnej nedôstojnosti ....“
Následne, po opakovanom prerušení svojho vystúpenia pre hluk v sále, pristupuje k samotnému návrhu zákona. Ten odôvodňuje tiež formuláciou, že „je naozaj povinnosťou nás v Slovenskej republike aj nás poslancov Národnej rady, aby sme sa definitívne vyrovnali s touto záležitosťou“.
Podľa Fica bol tento zákon „veľmi dôležitý z pohľadu vyrovnania sa Slovenska nielen s históriou, ale aj so súčasnosťou“.
V diskusii vystúpili dvaja poslanci. Prvým bol povinne spravodajca zákona Ballek, ktorý v ňom videl možnosť, ako „aspoň sčasti vyrovnať si dlžoby voči našim rodákom, krajanom a spoluobčanom, ktorých sme pre ich inakosť pripravili na cesty, z ktorých sa vrátiť už nemohli“.
Potom sa už len poslanec Husár z HZDS stručne posťažoval, že „celý dnešný večer smeroval a skončil pri tomto fiasku, aké teraz my, čo tu sedíme, musíme vidieť“. Nemyslel tým znenie návrhu, ale fakt, že „sedí tu približne dvadsať poslancov“.
Aby toho nebolo dosť, legislatívna produkcia pokračovala ďalším návrhom novely, pre zmenu Trestného zákona, ktorú opäť pripravil Fico a ktorej dôvodom mala byť „situácia okolo krádeží poľnohospodárskych plodín a drevnej hmoty, ktoré sa vyskytujú predovšetkým na východnom Slovensku“.
Ruský cár si z víkendových volieb zoberie jasné ponaučenie - demokraciu sa mu už neoplatí ani predstierať, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
Podmienky Roberta Fica na použitie sily v Sýrii sú takmer doslovným citovaním Vladimira Putina. Ministri zahraničia Únie vidia veci inak, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
Politickú zodpovednosť za to, čo sa deje v kauze Sadiki, má jednoznačne Smer, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
