Píše politický komentátor Marián Leško
Keby okrem civilného a cirkevného kalendára malo Slovensko aj kalendár občiansky, 25. a 26. september by v ňom boli vyznačené červene.
V roku 1998 sa v týchto dňoch premietlo do volebného výsledku najväčšie občianske vzopätie v krajine po novembri 1989. Roky a mesiace, ktoré tomu predchádzali, nielen nám, ale aj svetu ukázali, že ohrozená občianska spoločnosť na Slovensku sa dokáže ubrániť pred autoritárstvom. Hoci spriatelené zahraničie v mnohom pomohlo, zásadnú zmenu vo vývoji republiky privodili samotní jej občania. V tomto ohľade je september 1998 o niečo „slovenskejším“ sviatkom ako november 1989.
Parlamentné voľby, od ktorých uplynulo pätnásť rokov, boli pre krajinu oveľa viac ako len rutinnou demokratickou procedúrou. Vysoko nadštandardný význam volieb vyplynul z toho, že krajina sa potrebovala vymaniť z područia hlboko podštandardnej vlády.
Tretí kabinet Vladimíra Mečiara urobil z volieb udalosť, ktorá rozhodovala o osudových otázkach krajiny – o charaktere a podobe politického režimu a o civilizačnom zaradení štátu.
Z volebných štatistík vyplýva, že v pamätnom deväťdesiatom ôsmom nebol Vladimír Mečiar porazený preto, lebo stratil podporu, ale prehral, pretože k volebným urnám prišli aj zmobilizovaní odporcovia všetkého, čo vo verejnom živote reprezentoval.
Volieb sa zúčastnilo viac než 84 percent oprávnených voličov, pričom Mečiarovej a Slotovej strane dalo svoj hlas 1 211 945 občanov. O 51 098 viac, ako v roku 1994. Lenže strany, ktoré potom vytvorili novú vládu, volilo až 1 952 970 voličov. Vďaka tomu boli Mečiar a mečiarizmus porazení ústavnou väčšinou.