Dva pravdivé príbehy o Viedenskej arbitráži

Pri hodnotení udalosti by sme nemali zabúdať na dobový kontext.

Dejiny prvej Viedenskej arbitráže sú v historickej pamäti Slovákov a Maďarov zafixované ako dva odlišné, navzájom sa vylučujúce a navzájom si odporujúce príbehy. Pre Slovákov je to predovšetkým príbeh krívd, ktoré museli znášať po arbitráži, pre Maďarov príbeh šťastného návratu do lona materského štátu.

Obidva príbehy sú pritom založené na skutočných udalostiach, obidva sú pravdivé. Pre slovenské obyvateľstvo žijúce na arbitrážnom území malo rozhodnutie arbitrov naozaj katastrofálne následky. Dostali sa do situácie, keď buď museli opustiť svoje domovy s tým, že si so sebou mohli zobrať len najdôležitejšie veci, alebo zostať ďalej žiť v štáte, ktorý nielen nebol demokratický, ale sa aj k Slovákom správal macošsky.

Oprávnené sú však i pocity Maďarov, lebo arbitráž pre nich znamenala možnosť návratu do tisícročnej vlasti zo štátu, ktorý im bol z jazykového aj z ideologického hľadiska cudzí. Po 2. novembri 1938 mohli opäť žiť v krajine, kde bola úradným jazykom maďarčina a kde mohli slobodne spievať vlastnú národnú hymnu.