Voliči extrémistov sú často zdanlivo vzdelaní a kultivovaní, pomerne slušne zarábajúci a žijúci ľudia, ktorí sa boja, že o to všetko prídu. A potrebujú niekoho obviniť z toho, že ohrozuje ich postavenie.
O extrémistoch a ich voličoch si mnohí stále myslia, že na nich ich názory vidno na prvý pohľad – predstavujú si ich ako smiešne či čudesné postavičky premávajúce sa najradšej v uniforme, prípadne ako rýchlo rozoznateľných frustrovaných skrachovancov, ľudí bez vzdelania výhradne z rôznych zapadákovov, nezamestnaných a chudobných.
Také jednoduché to však nie je, rovnako ako neplatí, že rasistom či nacionalistom sa človek stane vďaka zlým osobným skúsenostiam s Rómami a príslušníkmi iných etník.
Krajná pravica priťahuje lúzrov snažiacich sa pomstiť celému svetu za vlastnú neúspešnosť. Mnohí z nich naozaj vyzerajú smiešne, keď sa snažia hrať na vojačikov a hlásajú na prvý pohľad šialené teórie.
Je medzi nimi aj veľa ľudí s existenčnými problémami, ktorým ukradli z poľa zemiaky a z kurína sliepku a ktorí veria, že nemajú prácu, lebo verejné peniaze rozkradli zlí politici alebo išli na dávky pre nejakých príživníkov s tmavšou pleťou.
Nie každý človek s ťažkým osudom je však voličom extrémistov a krajná pravica priťahuje i mnohých aspoň formálne vzdelaných a dobre situovaných ľudí, čo s príslušníkmi menšín nikdy poriadne neprišli do styku.
Analýza inštitútu Political Capital zo susedného Maďarska napríklad ukazuje, že podľa výšky príjmov svojich voličov je krajne pravicový Jobbik druhý v rade parlamentných strán. Volia ho priemerne ešte lepšie zarábajúci ľudia než vládny Fidesz.
Krajnú pravicu často nevolia len tí, čo už sú na dne (oni už vlastne ani nemajú čo stratiť), ale aj tí, čo majú strach, že by mohli na dno padnúť. Nielen ľudia z dedín v zabudnutých končinách, ale aj príslušníci strednej triedy z miest obávajúcich sa straty svojho spoločenského postavenia a stále slušných životných podmienok.
Pre zraniteľnosť vlastnej pozície sú nepriateľskí voči elite stojacej nad nimi aj proti chudobným stojacim pod nimi. Na tých hore im prekáža, že medzi nich nepatria, a na tých dole, že by medzi nich patriť mohli.
Pocit zraniteľnosti zase väčšinou súvisí s neschopnosťou adaptovať sa na zložitejší svet, v ktorom panuje tvrdšia súťaž a v ktorej nemusíme obstáť. Preto títo ľudia volia vodcov, čo sľubujú, že sa o nich postarajú, ochránia ich pred všetkými hrozbami a zaistia im ich „životné istoty“, na ktoré majú nárok hoci len preto, lebo patria k tej správnej národnosti a rase a tento štát tu je pre nich a nie pre tých druhých.
Čím viac sa bojíme vlastného zlyhania, tým viac hľadáme niekoho, na koho by sme zvalili vinu (sami predsa určite za nič nemôžeme), a tým viac si kompenzujeme vlastnú slabosť nahováraním si, že patríme aspoň k lepšiemu národu, rase, triede či aspoň k tomu pravému ľudu.
Čím menej môžeme obviniť skutočného vinníka, tým virtuálnejším sa stáva ten, koho obviňujeme, až nakoniec úplne stratí na realite.
Extrémizmus a jeho podpora sú jednoducho zložitejšie, než aby sme si vždy vystačili so zjednodušenými obrazmi. Tie nám nepomôžu extrémizmus ani pochopiť, tobôž proti nemu účinne bojovať.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
[content type="avizo-clanok" img-db="cikovsky" id="7036617" url-type="sme-article"]Za nezákonné praktiky farmafiriem u nás netrestali. No máme dôvod predpokladať, že tu sú, myslí so Konštantín Čikovský[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7036539" url-type="sme-article"]Slovensku by malo záležať na európskej budúcnosti Ukrajiny. Nespráva sa tak, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="pataj" id="7036537" url-type="sme-article"]Kaník mudruje o klesajúcej podpore Smeru, pritom hrozí jeho vlastnej strane, píše Roman Pataj[/content]
