Píše politológ Peter Spáč
z Masarykovej univerzity v Brne
Navyše lepšia šanca na úspech sa už nemusí pritrafiť.
Po niekoľkých mesiacoch došlo k očakávanej politickej udalosti roka, keď Robert Fico ohlásil svoju kandidatúru na post hlavy štátu.
Okrem iného tým definitívne legitimizoval prieskumy verejnej mienky o prezidentských voľbách, v ktorých sa objavoval už od samého začiatku. Riaditelia výskumných agentúr, ako aj premiérovi sympatizanti tak dostali predčasný vianočný darček.
Ficov krok sa dá vnímať ako logický ťah. Smer i jeho predseda síce zažili už i vyššiu podporu verejnosti, no naďalej predstavujú v domácej politike subjekty, ktorých preferencie ani zďaleka neohrozuje žiadny individuálny konkurent.
Predseda vlády si taktiež dobre uvedomuje, že tento stav popularity nemôže trvať večne a pri ďalších prezidentských voľbách by už mohlo byť neskoro.
Smer si navyše pred rozhodnutím nepochybne nechal spraviť sériu prieskumov, ktorých výsledky museli dopadnúť kladne. Robert Fico by totiž osobne do vopred prehratého boja rozhodne nešiel.
Na druhej strane, premiér riskuje veľa, a to bez ohľadu na výsledok volieb. Ak nezvíťazí a naďalej zotrvá v politike, ponesie si so sebou biľag osoby, ktorá prehrala a jeho úspešný súper mu to z prezidentského sídla bude môcť pripomínať minimálne polovicu dekády.
Tu pritom nepôjde o žiadnu prehru „anonymného“ člena Smeru, k akým došlo v krajských voľbách v Bratislave a Banskej Bystrici, ale o porážku najvyššieho rangu. V prezidentských voľbách víťazia a prehrávajú konkrétni ľudia a až potom strany.
Anketa: Čo hovoríte na kandidatúru Roberta Fica?Čítajte
Smer nie je SOP
Naopak, ak by i Fico získal post prezidenta, dostal by síce ústavne najvyššiu pozíciu v krajine, no jeho strana by prišla (minimálne formálne) o osobu svojho zakladateľa a nespochybniteľného lídra. Otázka, čo by sa v takom prípade stalo so Smerom, pritom nemusí byť natoľko pálčivá.
Je známe, ako na Slovensku dopadla SOP po zvolení Schustera, či ako sa darí strane Miloša Zemana od jeho príchodu na Pražský hrad.
Podporovať túto analógiu by však bolo naivné. Smer je plne inštitucionalizovaná strana, má svoje pevné organizačné a mocenské zázemie a predovšetkým má lojálny elektorát.
Samotné zvolenie Fica za prezidenta tým síce môže zatriasť, no je nutné sa pýtať, ku komu by sa títo voliči presunuli. Dnešná parlamentná pravica to pravdepodobne nebude. O týchto voličov by sa pobili úplne iné politické strany.
Aké sú vôbec Ficove vyhliadky do boja o funkciu prezidenta?
Vzhľadom na to, že voľby sa budú konať už onedlho, zásadnejšie pohyby vo verejnej mienke sa, minimálne vo vzťahu k jeho osobe, nedajú očakávať. Predseda Smeru tak zostáva jediným kandidátom schopným stať sa hlavou štátu už po prvom kole.
V prípade, že túto métu nepokorí, je jednoznačným adeptom na postup do kola druhého a práve tu môže jeho osoba zohrať kľúčovú úlohu.
Kým v prvom kole si, vedomý svojho náskoku, môže dovoliť plne ignorovať konkurentov, druhé kolo, zužujúce celú súťaž na dve tváre, tento postup už nepripúšťa. Vlastná politická minulosť tu premiérovi môže byť na škodu, pretože viaceré slabiny jeho oponentov ňou budú relativizované či až úplne eliminované.
Imúnni vďaka protikandidátovi
Milanovi Kňažkovi sa dá vyčítať niekdajšia účasť v HZDS, no zvláštne by táto výhrada znela z úst človeka, ktorý po voľbách 2006 s Mečiarom úplne dobrovoľne vstúpil do vlády.
Proti Pavlovi Hrušovskému, ako jedinému relevantnému straníckemu kandidátovi z opozície, sa dá operovať tým, že jeho strana pôsobila počas „gorilej“ éry, ale s touto kritikou nemôže prísť niekto, kto vytrvalo odmieta odpovedať na otázky o návšteve istého bytu.
A nakoniec, prípadný poukaz na nízky vek Radoslava Procházku stráca na sile, ak si uvedomíme, že predseda Smeru sa o mocensky atraktívnejší premiérsky post usiloval už v roku 2002, keď bol dokonca ešte mladší.
Jednoducho povedané, Ficovi súperi by sa v druhom kole stali dokonale imúnnymi na istú formu kritiky, a to iba vďaka tomu, že by ich protikandidátom bol práve predseda Smeru.
Rozhodnutie Roberta Fica vstúpiť do boja o prezidentský post možno nie je optimálne a dokonca sa môže ukázať ako fatálne, ale rozhodne nie je zbabelé. Navyše, lepšiu šancu by už premiér v budúcnosti nemusel mať.
Robiť v politike predpovede na niekoľko rokov dopredu je síce veľmi odvážne, ale netreba zabúdať na jednu skutočnosť. Prezidentské voľby na Slovensku v roku 2014 môžu byť, aspoň na istý čas, poslednými, ktoré budú prebiehať iba za účasti nominantov „štandardných“ strán a „štandardných“ nezávislých.
V roku 2019 totiž vekovú hranicu a tým i podmienky na účasť v tomto súboji bude spĺňať už i Marian Kotleba. A možno nie je márne počítať s týmto faktom už dnes.
Prečítajte si ďalšie komentáre:
[content type="avizo-clanok" img-db="mucka" id="7046881" url-type="sme-article"]Najsilnejší tlak na rozumnú správu verejných financií príde z Bruselu. To by mohli oceniť aj europesimisti, píše František Múčka[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="galis" id="7046865" url-type="sme-article"]Putin sa prepustením Chodorkovského snaží vytvoriť obraz dobrého báťušku, ktorý urobil veľkorysé gesto, myslí si Tomáš Gális[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="fila" id="7046884" url-type="sme-article"]Ak doteraz Smer sľuboval ľuďom najmä pokoj a stabilitu, tak tento rok im dal pod stromček presný opak, píše Lukáš Fila[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7046883" url-type="sme-article"]Rezolučný fond je figový trojlístok, keďže má zakryť dva ciele a podporiť jednu ilúziu, píše Peter Schutz[/content]
Autor: Peter Spáč