Zaobstarať kapra nie je dnes problém. Voľakedy to problém bol. Bolo treba vystáť dlhý rad pred jediným sudom s kaprami na Rybnom námestí, v chlade a nečase a ešte sa vám mohlo stať, že keď ste sa dostali na rad, kapry už v sude neboli, minuli sa. Ale to bolo dávno. Tak dávno, že sa na to už nikto nepamätá. Len Ing. Gabala, lebo on má veľmi dobrú pamäť. Najmä na veci, ktoré nie sú až také dôležité.
Pamätá sa, ako ťažko sa voľakedy zháňali kapry, ale nepamätá sa, kedy majú so ženou výročie sobáša. Vždy zabudne, a keď nastane ten deň, manželka mu ráno, keď odchádza do práce, hovorí: „Do videnia, večer, veď vieš.“ Ale Ing. Gabala nevie. Nikdy nevie, čo má manželka na mysli. Ale pretože sa neodvažuje opýtať, tak len prikývne, aby to vyzeralo tak, že vie, hoci vôbec netuší.
Toto sa opakuje každý rok a nasledujú výčitky a plač. Manželka vyčíta Ing. Gabalovi, že na ňu nemyslí, že ju už nemá rád, lebo keby hej, tak na výročie sobáša by nezabudol. Ing. Gabala mlčí, hanbí sa, dušuje sa, že to bolo posledný raz, čo manželke na výročie sobáša zabudol kúpiť darček alebo aspoň kyticu.
Občas si pomyslí, že prečo na toto výročie má dávať darčeky iba on svojej žene a nikdy jeho žena jemu. Ani raz sa nestalo, že by mu bola kúpila, povedzme, cigarety, hoci to nie je dobrý príklad, lebo Ing. Gabala nefajčí. Prestal fajčiť pred rokmi, keď začali spolu chodiť, pretože jej cigarety prekážali. Jemu zase prekážal jej parfum, ale nikdy sa o tom nezmienil.
Skrátka, vždy to vyzeralo tak, že na výročie sobáša ju mal obdarovať. Ako keby mu tým, že sa za neho vydala, urobila nejakú obrovskú láskavosť a on jej má byť vďačný až do smrti. Teda až do svojej smrti, pretože Ing. Gabalovi v živote nenapadlo, že by jeho žena zomrela skôr ako on.
Napokon nebol jediný, kto takto uvažuje. Je to, dá sa povedať, akási tradícia, že muži umierajú prví. A je to aj správne. Keby to bolo naopak, keby skôr odchádzali ženy, kto by chodil na cintoríny zapaľovať sviečky, vymieňať kvety, upratať hroby, cintorín by vyzeral ako púšť a nie ako rozkvitnutá záhrada. Cintoríny sú pekné vďaka vdovám. Ale vlastne aj vďaka ich mužom, pretože umierajú prví.
Ale vráťme sa k meritu veci, ako hovorieval v kasárni jeden veliteľ útvaru a ako sa ukázalo, myslel si, že merito je koryto vydlabané na mieru. Vyzerá to ako za vlasy pritiahnuté, ale v kasárni sa také veci diali. Takže k meritu. Ing. Gabala mal zadovážiť kapra. Bolo to jednoduché. Išiel na námestie. Bolo tam asi desať sudov s kaprami. Vybral si pekného, ani malého, ani veľkého, takého akurát, ešte živého. Aby bol na Štedrý deň čerstvý.
Doma ho hodil do vane, tak ako vždy a sadol si v obývačke pred televízor. Tak ako vždy. Bezmyšlienkovite prepínal kanály, obrázky sa mu mihali pred očami a nakoniec zadriemal. Tak ako vždy. Snívalo sa mu, že počuje akýsi tenký hlások, ktorý ho volá. „Gabala, Gabala... pán inžinier!!!“ Prebral sa, sen sa skončil, ale hlások znel ďalej. „Pán inžinier, na moment...“
Ing. Gabala si uvedomil, že zvuk vychádza z kúpeľne. Vstal, vošiel do kúpeľne, nazrel do vane a videl, ako kapor radostne zaplieskal chvostom. „Konečne pán inžinier!“ Ing. Gabala ostal stáť v menom úžase.
Ostal stáť v nemom úžase znamená to isté, ako keby som napísal, že bol prekvapený, ale znie to dramatickejšie.
ILUSTRÁCIA - KATARÍNA SLANINKOVÁ
Z nemého úžasu vyrušil Ing. Gabalu kapor. Dvakrát plesol chvostom a tenkým hláskom povedal „Pán inžinier, vráťte mi slobodu, splním vám tri želania.“ Ing. Gabala sa zamyslel. Pracoval v poisťovni, takže bol na všeličo zvyknutý, ale toto mu vyrazilo dych. „Veď tri želania má sľubovať zlatá rybka a nie kapor,“ vypadlo z neho. „To sú mýty, zlaté rybky žijú v akváriu,“ poznamenal tenký hlások. „Tak, čím začneme,“ dodal.
„Akože,“ opýtal sa Ing. Gabala. „Najprv želania, až potom sloboda?“ Kapor dvakrát plesol chvostom. „Jasné, keby to bolo naopak, zmiznem pod vodou a máš po želaniach. Som sviňa.“
Ing. Gabala začal úpenlivo rozmýšľať nad želaniami. Niežeby nemal v živote nijaké sny a túžby, ale teraz si v rýchlosti nevedel na nič spomenúť. Mimochodom, zalichotilo mu, že ho kapor oslovuje ‚pán inžinier‘ a že mu vyká. Zvyšovalo to význam Ing. Gabalu vo vlastných očiach. „No tak, do toho“ zaplieskal kapor chvostom tak netrpezlivo, že postriekal Ing. Gabalu od hlavy až po päty.
„Ozaj,“ utieral si Ing. Gabala mokrú tvár, „aby neboli povodne.“ „To je čo za kravinu,“ znervóznel kapor, „máte si želať niečo dosiahnuteľné – dom, prachy, auto – na povodne som krátky. Takže, prvé želanie je nesplniteľné, ďalej.“
Ing. Gabala bol v rozpakoch. Mal takúto úžasnú príležitosť, tak si chcel želať niečo, čo prospeje ľudstvu. „Nech je mier na celom svete!“ vyhŕklo z neho. „Čo si vyhral v súťaži miss?“
Kapor mu začal tykať, ako keby si ho už menej vážil. Ing. Gabala sa zamyslel, až sa mu z kečky parilo. (Nejestvuje lepší spôsob, ako vyjadriť tuhé rozmýšľanie.) „Mám to,“ vykríkol. „No konečne, tak tretie želanie, ale teraz ‚ohne sranda‘, najprv ma musíš doniesť k rybníku.“
Ing. Gabal zabalil kapra do uteráka, vložil ho do igelitky, pri rybníku za mestom ho držal nad vodou, a vtedy si spomenul, že zase zabudol na svoju ženu. Usmial sa. „Želám si, aby sa mojej žene splnilo to, po čom túži,“ a pustil kapra do vody. Kapor sa ponoril a spod hladiny akoby bolo počuť akýsi chichot.
Keď sa Ing. Gabal vrátil domov, byt bol prázdny, len holé steny a pod vianočným stromčekom lístok „Odchádzam k Dr. Holéczymu. Zbohom. Marta.“
Ing. Gabala sa díval na holé steny, na ktorých boli stopy po obrazoch. „Musím dať vymaľovať,“ pomyslel si. Vtom začul tenký hlások „Už sa stalo, štvrté želanie ako bonus!“ A fakt. Bolo vymaľované.
