Zatiaľ čo v jednom zapálenom kútiku rozďavenej papule nášho sveta mokvajú chromé argumenty, že dospelý (rodič, lekárske konzílium) má právo rozhodnúť o skončení bolesti a utrpenia pomaly umierajúceho dieťaťa, z iných zahnisaných kútikov počuť citoslovcia, ktorými telo spontánne reaguje na bolesť spôsobenú dlažbovými kockami, zápalnými fľašami, policajnými obuškami, pažbami pušiek, ostrým strelivom.
Každý večer si zapínam správy, aby mi ukázali zdevastované, zakrvavené, bolesťou poznačené telá – odo mňa ďaleko, ďaleko aj celkom blízko, blízko mňa. Nedívať sa neznamená nevedieť. Už sa nedá nevedieť, však, vesmírne družice? Nik nie je oslobodený od (nielen) telesnej prevýchovy.