Byť polorobotom obvešaným zariadeniami môže spôsobiť, že si budete svoj ľudský život užívať o kúsok viac.
Deň čo deň už niekoľko rokov žijem s tými najsmiešnejšími sci-fi zariadeniami, ktoré ma sledujú a zaznamenávajú si o mne informácie.
Mám náramok Fitbit, ktorý sleduje moje kroky, pohyb a v noci spánok, hodinky Garmin na analýzu športu, váhu Withings, ktorá má pripojenie na internet a zhromažďuje údaje o mojej telesnej kondícii. A mám aj celú hromadu aplikácii - RescueTime.com, ktorý meria moju efektivitu v práci, TicTrac.com, v ktorom sa prehrabávam v stovkách najrôznejších grafov, MyFitnesPal na analýzu jedla.
Je ich už na svete celá hromada a sú teraz „trendy“. Súborne sa volajú quantified self, v preklade, meraj sám seba. Ak si ich zaobstaráte, budú sa vám ľudia smiať, že ste ako polorobotický kyborg a geek. A asi tak budete trochu aj vyzerať.
Je to však aj na niečo dobré? Zistí človek meraním a sledovaním seba samého niečo nové? Toto je päť poznatkov, ku ktorým som po mesiacoch života dospel.
Odkedy náramok Fitbit podľa pohybov sleduje, či spím, alebo som hore - zistil som o sebe jednu zásadnú vec - môj spánok je na tom oveľa horšie, než som si myslel.
Osem hodín v posteli? O. k., háčik je v tom, že v priebehu jednej noci sa aj tridsaťkrát zobudím a spím aj o hodinu až dve kratšie, než je čas, ktorý som strávil v posteli.
Testovaním som zistil, aký neuveriteľný vplyv má spánok na môj nasledujúci deň - ak reálne (s odpočítaním nočných zobudení) spím menej ako šesť hodín, takmer isto bude nasledujúci deň nanič, ak spím viac ako sedem - výkonnosť, nálada, všetko je zrazu podstatne lepšie.
