Píše Lucia Najšlová,
pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe
Zoznam dôvodov môže byť nekonečný.
Empatiu so Sýrčanmi nikto od nás ani automaticky čakať nemôže. Väčšina európskych štátov sa k utečeneckej kríze postavila rovnako opatrne a svoje hranice neotvorila. Áno, na to, aby sa do pevnosti Európa dostal niekto spoza Schengenu, treba hranice aktívne otvoriť. Druhá možnosť je, že to ľudia utekajúci pred vojnou risknú s pašerákmi, čím hrajú vabank. V Európe zatiaľ dvere otvorili najmä tí, čo to tak robili aj v minulosti - Nemci, Švédi, ešte aj Rakúsko.
Pre východné členské štáty Únie Sýria na mape v podstate nie je. Nie sme teda jediní, kto neurobil nič podstatné, a preto sa môžeme ďalej sústrediť na geopolitické debaty o prekresľovaní hraníc na Ukrajine a konci jedného z mnohých svetových poriadkov.
Kým na Ukrajine však ide najmä o politické smerovanie, v Sýrii ide celkom súrne o život - už tri roky. V oboch prípadoch je jednoduché vidieť, na strane akých síl a s akou motiváciou stojí Putinovo Rusko. Ale kde vlastne stojíme my?
