Ku kríze v Iraku prispela najmä ignorácia skutočnej politickej a kultúrnej geografie regiónu a snaha zaviesť a udržať konvenčné politické modely národných štátov.
Problém v Iraku je potenciálne neriešiteľný preto, lebo ho v skutočnosti tvoria namiesto jednej, tri kultúrne a politicky odlišné krajiny.
Jeho troma hlavnými zložkami sú šiitski Arabi, sunnitskí Arabi a (prevažne sunnitskí) Kurdi, ktorí majú navzájom veľmi odlišnú históriu a dodnes aj veľmi rozdielny politický vývoj.
Stúpenci šiitskej vetvy islamu, menšej z dvoch svetovo najvýznamnejších moslimských náboženských obcí, tvoria najmenej 60 percent irackej populácie.
Vzťahy medzi svetovou šiitskou populáciou a najväčšou moslimskou obcou, sunnitmi (ktorí predstavujú, v danom poradí, okolo pätnásť percent a osemdesiatpäť percent moslimskej svetovej populácie) boli počas viac než štrnásť storočí občas náročné. Ich príbeh je dlhý a zložitý.
Rozdelil ich názor na nástupníctvo
Historické korene opakujúceho sa nepriateľstva siahajú až do debaty o rannom islame v 7. storočí nášho letopočtu. Diskutovalo sa najmä o tom, či by sa vedenie nového náboženstva malo dediť (t. j. malo by byť založené na pokrvnej línii Mohammedovej rodiny), alebo či by sa malo voliť viac konzultatívne/demokraticky.
Nakoniec zvíťazil druhý argument a prví traja „zvolení“ najvyšší náboženskí vodcovia, prví kalifovia, vybratí širším moslimským vedením, neboli členmi Mohammedovej najbližšej rodiny.
