Na konci súčasného stavu nie je moderné a čisté mesto, ale obrovská škôlka.
Aktivisti, ktorí vyhŕňajú rukávy a robia v Bratislave poriadok, zbierajú odpadky, maľujú múry a zastávky, tí všetci sú obdivuhodní. A veľmi nákazliví.
Jeden vidí druhého a tretí získa pocit, že skutočne stačí zobrať sa, nájsť ďalších ľudí a začať.
Médiám sa to páči, ľudia cítia naplnenie, všetci sú radi. Už aj politici našli spôsob, ako aktivitám neprekážať a na záver sa ešte prísť odfotiť.
Do vedomia ľudí sa dostáva, že ten neporiadok všade okolo nie je štandard a netreba sa s ním učiť žiť. Že nie je deviáciou robiť niečo pre skrášlenie prostredia, v ktorom žijeme. To je tá najlepšia časť.
Všetci okolo aktivít sa tvária, že ide o riešenie problémov. Je to však ilúzia.
Sú to len záplaty.
Zrejme to spustili firmy, keď podchody začali dávať maľovať grafitmi. Je to jednoduché riešenie, nevyžaduje architektov, remeselníkov, ale partiu nadšených kresličov a spreje. Tí sú radi, že majú oficiálny priestor.
Keď aktivisti a občianske iniciatívy začali nadobúdať sebavedomie, tiež im nenapadlo náter pôvodnej autobusovej zastávky obnoviť na červeno. V logike týchto nadšených ľudí je vymeniť svoj čas a energiu za možnosť zanechať za sebou stopu. Aby každý videl, že na túto opravu sa mesto nezmohlo a urobili to práve oni. A tak sa maľujú slniečka a úsmevy.
V skutočnosti je to podobné, ako keď o farbách zateplených panelákov rozhoduje sedliacky vkus obyvateľov.