Píše americký historik Graham Allison (1940),
vyučuje na Harvard's Kennedy School of Government
Tento týždeň to bolo sto rokov, čo si ruský cár Mikuláš II. a nemecký cisár Viliam vymenili sériu telegramov, aby sa pokúsili zastaviť vojnu, ktorú ani jeden z nich nechcel. Svoje texty podpisovali prezývkami z detských čias „Nicky“ a „Willy“.
Bratranci, ktorí spolu prázdninovali, spolu lovili, spolu sa plavili na jachtách a zabávali sa obliekaním do dôstojníckych uniforiem armád toho druhého, títo prapravnuci ruského cára Pavla I. si spolu písali po anglicky, potvrdzujúc svoj spoločný záujem a načrtávajúc dohodu, ktorá by bývala mohla vyriešiť krízu za podmienok, ktoré by vyhovovali obom vládcom.
Mechanizmus súdneho dňa
Ale len tri dni po prvej výmene telegramov Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku a prvá svetová vojna bola na svete. Je tragické, že títo vodcovia uviazli v tom, čo bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger nazval „doomsday machine“ – mechanizmus súdneho dňa: prepletenec blokujúcich sa aliancií a časových rozvrhov vojenskej mobilizácie, ktorý umožňoval, aby sled udalostí zvíťazil nad dobrými úmyslami.
Telegramy objavil v roku 1919 jeden americký novinár v ruských vládnych archívoch. Keď ich o rok neskôr po prvýkrát publikovali, spôsobili senzáciu. O storočie neskôr sú živými pripomienkami nebezpečenstva spojeného s krízovým manažmentom a toho, že je rozumnejšie, aby sa problémy, akým je napríklad spor o územie východnej Ukrajiny, riešili preventívne diplomaticky ešte predtým, než sa tak vyhrotia, že do konfrontácie vtiahnu veľmoci.
Návrh kompromisu
Výmena prebehla v skoré ráno 29. júla 1914, len niekoľko hodín po tom, čo Rakúsko-Uhorsko (spojenec Nemecka) vyhlásilo vojnu Srbsku (spojencovi Ruska) ako odplatu za sarajevský atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda. Bolo len málo času, aby sa našlo diplomatické riešenie, ktoré by zabránilo tomu, aby sa regionálna vojna zmenila na svetovú.
