Píše László Miklós, vysokoškolský pedagóg,
exminister životného prostredia za SMK
Obchod s nimi však na rozdiel od vody nikomu neprekáža. Pritom jej zásoby sa nám neustále obnovujú.
Ostrému „boju o vodu”, ktorého sme v poslednom čase svedkami, chýba akýkoľvek náznak prírodovednej úvahy o vode, pritom frázu, že voda je naším prírodným bohatstvom, použil prakticky každý, odvolávajúc sa pritom na ústavu aj zákony.
Samozrejme, od ústavy neočakávame prírodovedecké zdôvodnenia, napokon pri jej vypracovaní sa ani nikto extra s prírodovedcami nebavil.
Treba však povedať, že zo znenia jej štvrtého článku „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky” sú prvé dve položky, teda „nerastné bohatstvo“ a „jaskyne“ neobnoviteľným prírodným zdrojom. Keď sa raz vyčerpajú, viac ich už nebude, napríklad ekonomicky využiteľné rudné suroviny sa už u nás takmer úplne vyčerpali.
Oproti tomu sú však „podzemné vody“ a „prírodné liečivé vody“ obnoviteľným prírodným zdrojom – obnovujú sa základným kolobehom vody v prírode a závisia predovšetkým od „nádoby“, v ktorej tento kolobeh prebieha.
Ktorá voda nám patrí
Otázkou je, čo Slovenská republika vlastní z „vodných tokov“? Vo vlastníctve štátu je vlastne natrvalo len koryto riek, aj to len tých, ktoré sú v správe Slovenského vodohospodárskeho podniku prípadne v správe Lesov SR.
Voda v tokoch je totiž vždy v pohybe, je v rôznom množstve a v kvalite, odteká do väčších riek aj mimo územia republiky a nakoniec do mora.
Využívanie vody hraničných a medzinárodných tokov je regulované medzinárodnými zmluvami, teda túto vodu nemôžeme využívať neobmedzene. Spomeňme si len na spory s Maďarskom okolo požadovaného prietoku vody v starom koryte Dunaja pre Vodné dielo Gabčíkovo.
Logika ústavy by diktovala, že by sme mali chrániť predovšetkým neobnoviteľné prírodné zdroje. Surovinová politika Slovenska však považuje nerastné suroviny – najmä nerudné - za stále významný exportný artikel.