Som zo zakladateľskej generácie spisovateľov, ktorí roky napĺňali túto rubriku Dnes píše. Neviem, neviem, či nie som náhodou jediný, ktorý bez prerušenia vydržal celý ten čas, odkedy nás oslovil šéfredaktor Šimečka, aby sme vniesli do novín iné témy, inú dikciu, iný slovník. A dnes píšem tento článok naposledy. Nie, nechcem sa robiť dôležitým, iba sa chcem poctivo rozlúčiť s mojimi čitateľmi a vysvetliť dôvody môjho odchodu z týchto novín.
Začalo sa to na konci môjho detstva, keď môj otec s doktorátom filozofie išiel robiť do kanála s lopatou. Strávil tam niekoľko rokov. Nebol ani v strane, dôvodom bola jeho viera a pomery v Prievidzi. Keď som končil základnú školu, chcel som zo solidarity k nemu ísť za robotníka.
Potom som však pochopil, že ho najviac podporím tak, keď vyrastie zo mňa čestný, poctivý a vzdelaný človek. Preto som uverejňoval svoju tvorbu, publikoval knižky. Už vtedy som si však dal limity – nijaká strana, nijaká propaganda. Aby som sa nemusel hanbiť za nič, čo som napísal, aby mohol kedykoľvek ktokoľvek urobiť inventúru môjho života.
Pred podobnými rozhodnutiami som stál už niekoľkokrát. Napríklad vtedy, keď ukradli časopis Slovenské pohľady. Alebo vtedy, keď končil týždenník Domino fórum. Vtedy som sa rozhodol, slobodne, zodpovedne, uvážlivo, že v týchto periodikách nechcem publikovať. Nikto vás nemôže donútiť podpísať antichartu, vstúpiť do strany (a to nielen do komunistickej), nikto vám nemôže ukradnúť vnútornú integritu, ak si ju nedáte vziať dobrovoľne.
