„Začíname končiť!" Tak znela v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia v niekdajšom - dnes už dávno neexistujúcom - bratislavskom Krištáľ-bare výzva čašníka avizujúca hosťom záverečnú. Tak už len rýchlo dopiť a vypadnúť! Ten „vyhadzov“ bol milosrdný a pochopiteľný: bolo sa treba aspoň trochu vyspať a ráno naklusať v plnej pohotovosti na javisko Divadelnej fakulty VŠMU v Redute.
Boli sme vtedy plní entuziazmu a komunizmus sa začal pomaličky rozkladať. Hrali sme hry Mrožka, Ionesca, Becketta, Havla. Publikovali sme v Kultúrnom živote, vydávali sme primerane drzé noviny Echo bratislavských vysokoškolákov; cestovali sme po Európe, založili Divadlo na korze a na VŠMU na čele s Lasicom a Satinským sme vydávali občasník s nápisom Krivda - ako opozitum voči komunistickému denníku Pravda. Julo Satinský a Milan Lasica v ňom reprodukovali mapu Sovietskeho zväzu na pokračovanie aj s vysvetlivkami. Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa to všetko zmenilo - nielen ruské tanky, ale čoskoro aj ich domáci boľševickí nohsledi.
A už sa veru nemilosrdne likvidovalo: aj časopisy - Echo bratislavských vysokoškolákov hneď v prvom slede po návrate Husáka z Moskvy; po ňom nasledovala blesková likvidácia Kultúrneho života a onedlho aj nášho Divadla na korze; takisto aj filmy; aj cestovanie; aj normálne ľudské kontakty so svetom, a napokon, samozrejme, aj stovky „nesprávnych komunistov“ odsunutých - ak sa neprispôsobili - na okraj spoločnosti a niekedy aj do basy. Ten výpočet zhovädilostí je nekonečný: HUSÁKOVO TEMNO!
