[content type="longread-pos" pos="full"]
Našou chybou nebolo to, že by sme ponížili Rusko,
ale to, že sme podcenili jeho revanšistický potenciál.
[/content]
Smutný macko. Kresba: Vizár[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Americká historička a novinárka (1964)
[/content]
Rusko sa netransformovalo tak, aby mohlo byť považované za súčasť Európy. Tak prečo sme stále predstierali, že sa mu to podarilo?
Pri pohľade na uplynulé štvrťstoročie nie je ľahké vymenovať mnoho politických opatrení Západu, ktoré by sa dali považovať za úspech. Dôsledky západnej rozvojovej pomoci sú diskutabilné, západné intervencie na Blízkom východe sú katastrofálne.
Ale jeden z krokov Západu bol fenomenálne úspešný, zvlášť v porovnaní s nízkymi očakávaniami, ktoré sprevádzali jeho začiatok: integrácia strednej Európy a pobaltských štátov do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Vďaka tomuto dvojitému projektu si v regióne, ktorého historická nestabilita pomohla rozpútať dve svetové vojny, už viac ako dve desaťročia môže viac ako 90 miliónov ľudí užívať relatívnu bezpečnosť a relatívnu prosperitu.
Revizionistická téza
Tieto dve „expanzie“, ktoré prebiehali paralelne, ale neboli identické (niektoré krajiny sú členmi jednej organizácie, ale nie druhej), boli transformatívne. Aj keď slovo expanzia evokuje rýchly skok, šlo skôr o pomalé vyjednávania.
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/sme.sk"][/content]
Pred pripojením k NATO musela každá krajina zaviesť civilnú kontrolu svojej armády. Pred pripojením k EÚ musela každá prijať obchodné, súdne i ľudskoprávne zákonodarstvo. Výsledkom bolo, že sa z týchto krajín stali demokracie. Bola to propagácia demokracie v praxi, aká sa nevyskytla nikdy predtým, ani potom.
Ale časy sa menia a zázračná transformácia historicky nestabilného regiónu sa stala všednou realitou. Namiesto osláv úspechu pri príležitosti 25. výročia pádu Berlínskeho múru je dnes módne tvrdiť, že táto expanzia, zvlášť NATO, bola chybou.
Nekorektne sa na ňu „spomína“ ako na výsledok amerického „triumfalizmu“, ktorý akosi ponížil Rusko tým, že do jeho tesného susedstva priviedlo západné inštitúcie. Táto téza je zvyčajne založená na revizionistickej histórii, ktorú propaguje súčasný ruský režim a ktorá je chybná.
De facto veľmoc
Len na pripomenutie: s Ruskom neboli nikdy podpísané žiadne zmluvy, ktoré by zakazovali rozširovanie NATO, takže nikto ani nemohol žiadne sľuby porušiť. A nie je ani pravda, že impulzom na rozšírenie NATO bolo povýšenectvo „triumfalistického“ Washingtonu. Naopak, prvé snahy Poľska pričleniť sa v roku 1992 boli odmietnuté. Ale Poľsko a ostatné krajiny vo svojom úsilí vytrvali presne preto, že už videli signály nástupu ruského revanšizmu.
