Príbeh SME sa začal v januári roku 1993, keď HZDS rozdrvilo slobodnú a nezávislú žurnalistiku v denníku Smena a podstatná časť redakcie z nej odišla.
Sledoval som to pozorne, tým pozornejšie, že čosi podobné sa v tom čase udialo aj so Slovenskými pohľadmi, ktorých som bol šéfredaktorom.
Založiť nový denník na zelenej lúke nebolo ľahké a partia ľudí okolo Alexeja Fulmeka a Karola Ježíka to mala ťažké. Okrem objektívnych problémov museli riešiť rôzne zákernosti a podrazy: mečiarovci vyhadzovali SME z tlačiarní, komplikovali jeho distribúciu a podobne.
Aj za pomoci ľudí, ktorí si november 1989 všimli a nekachličkovali vtedy kúpeľne, bol príbeh SME succes story. Kolaborantskú Smenu slušní ľudia nekupovali, nečítali a veľmi rýchlo zanikla.
Mám pocit, že čas sa vrátil späť o dvadsaťdva rokov. Pravda, dnes sa slobodné myslenie a písanie drví jemnejšími rukavičkami, než sú boxerské. Ale zámer je ten istý. A ten vedenie redakcie a ďalší redaktori pochopili rýchlo a zareagovali jasne. Vyskakujú z hrnca, kde sa varí žaba v pomaly sa zohrievajúcej vode, a zreteľne dávajú najavo, že oheň pod hrncom už horí.
Opúšťam ten hrniec spolu s nimi. Za tie roky sa v ňom varilo všeličo a vcelku chutne – na svoje si prišli fajnšmekeri i návštevníci fastfoodov, čím nechcem zatajiť, že kuchári občas čosi nedovarili, niekedy prevarili, sem-tam nedosolili a inokedy prekorenili. No v každom prípade to bola aj moja strava. Možno sa odteraz v hrnci bude variť čosi zdravé, vyvážené, eko a bio, no pre môj žalúdok to asi nebude.
Takže vďaka ti, Matúš Kostolný, ktorý si mi pred vyše tromi rokmi ponúkol túto rubriku, vďaka ti, Tomáš Gális, ktorý si sa o ňu staral, vďaka vám, milí čitatelia, za vašu priazeň. Toto je môj sedemdesiaty ôsmy sobotňajší fejtón. A posledný v mojom SME-čku.
Vďaka ti, SME. A nech už je to akokoľvek: stále SME. A budeme.
Stĺpčekári SME sa lúčia
