Píše politológ Michal Cirner
Noblesa, tiahnuca sa každoročne v tieto októbrové dni povetrím, vyplýva zo spomienky na prvú Československú republiku.
Glorifikácii sa medze nekladú a odvolávky na pozitívne tradície zanechané predkami zakladateľmi sa vyčerpávajú dokonalým výpočtom, keď už nie je čo dodať, len s úžasom pritakať a byť hrdý na to, čo otcovia zakladatelia dokázali.
Áno, bolo to vskutku úchvatné, ale zďaleka nie dokonalé. Kritický pohľad na čokoľvek, pokiaľ nejde len o kritiku pre kritiku, môže viesť k striedmejšiemu názoru, ale aj prehĺbiť lásku, lebo nedokonalé veci sa dajú neskonale milovať.
Vznik štátu umožnila porážka Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne, ktoré slabá domáca slovenská politická elita lojálne po vypuknutí vojny podporovala, keď sa prihlásila k prorakúskej orientácii a jednote Uhorska. Československo by navzdory mimoriadnej diplomatickej a inej snahe či všemožným zásluhám Masaryka a spol. nikdy nevzniklo, ak by to nedovolili víťazné mocnosti.
V medziobdobí ústavného provizória po vzniku štátu sa nediali iba demokraciu podporujúce opatrenia. Vavro Šrobár sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a ako taký malý diktátor Slovensko riadil cez systém mimoriadnych opatrení, ktoré mali nielen udržať odchádzajúcu maďarskú správu a bývalé represívne orgány Uhorska na uzde, ale zároveň slúžili na potláčanie samosprávnych, možno autonomistických tendencií, keď sa Šrobárovým rozhodnutím rozpustili všetky samosprávne rady tvoriace sa v obciach a mestách vrátane Slovenskej národnej rady.
Apropo, štátna správa a (poštátnená) samospráva Československej republiky nemali na ružiach ustlané, úrady boli vyslovene spolitizované a prepchaté nominantmi politických strán, bujnela preto korupcia (aj túto tradíciu sme si zachovali podnes) a postupne sa likvidovala obecná samospráva.
Ukážková partokracia
V roku 1920 prijali poslanci modernú demokratickú ústavu. Československo ako parlamentná demokracia disponovala pluralitným politickým systémom, voliť mohli aj ženy, čo nebývalo dovtedy obvyklé, ale v politike a verejnom živote ich bolo minimum (v súčasnosti sme na tom trochu lepšie).
Ak dnes hovoríme o partokracii ako o vláde politických strán alebo o vývojovom type politických strán, takzvaných kartelových politických stranách, prvá republika môže byť exemplárnym príkladom.
Jestvoval silný mocenský mimoústavný orgán s názvom Päťka alebo Osmička, ktorý by sme dnes zveličene nazvali koaličnou radou, ktorý mal „synchronizovať“ činnosť medzi „najdôležitejšími“ (dnes by sme povedali štandardnými) politickými stranami.
Sedeli v ňom lídri niekoľkých politických partají a tvorili vlastne kartel, keďže bez ohľadu na volebný výsledok sa zväčša dohodli na vytvorení spoločnej koaličnej vlády a rozdelení úradov a kresiel vo vláde (väčšinou pre nich samotných).
