Je to čudesná alchýmia: zo spojenia papiera a tlačiarenskej černe sa rodí akási živá bytosť. Veď noviny aj umierajú tak ľudsky: hrdo a so vztýčenou hlavou. Ale neraz i obhádzané špinou, dobité a s potupnou slučkou na krku. Je otázkou cti slušného redaktora, aby chránil ich dôstojnosť – aj proti sebe a prípadnej vlastnej zrade.
Keď sme sa v ten septembrový večer roku 1968 zišli v pisárni (s oknami do dvora, aby nebolo vidieť, že v redakcii sa svieti), ani nám veru nebolo všetko jedno. Vedeli sme, a tí, ktorým to ešte nedošlo, aspoň tušili, čo nevyhnutne musíme urobiť. Kultúrny život v posledných rokoch vyrástol na morálnu autoritu a ak ňou mal ostať i v neradostnej budúcnosti, bolo treba ukončiť jeho zraniteľnú fyzickú existenciu.
Tak ako v americkej divočine prví osadníci pri útoku Indiánov šetrili poslednú guľku pre svoje ženy, aby ich ochránili pred zhanobením a mukami. Keď všetky túžby a nádeje dodýchali pod pásmi tankov, išlo o to zabrániť, aby pod tou istou hlavičkou nikto nehlásal to, proti čomu časopis bojoval.