Pavol Paška je politickou mŕtvolou, jeho pád senzáciou prvého stupňa a k dvadsaťpäťročnici novembra zdravicou, že zápas o nekarpatský profil svojej demokracie Slovensko ešte neprehralo.
Odhalenia, ktoré by v lepšej politickej kultúre zničili každú hlavu parlamentu, stačili aj na Slovensku. To sa patrí zapiť o to väčšmi, že, treba povedať, Rašiho opulentný výsledok v Košiciach dal Smeru legendu, aby Pašku podržal.
Z Ficových pamätí sa azda raz dozvieme, prečo nečakal na Košice a palcom k zemi ukázal nekompromisne a relatívne promptne. My môžeme len špekulovať, že prezidentské fiasko ho upozornilo na politickú smrteľnosť i jeho osobne, z čoho vyvodil vo vzťahu k straníckemu životu vlastné konzekvencie.
Faktická neobhájiteľnosť Paškovej pozície najmä v otázkach vlastníckej štruktúry na Belize a neúplných majetkových priznaní sa takto zliala s potrebou znovunastolenia absolútnej autority predsedu v strane, k čomu dekapitácia košického „bizniscentra“ poslúži veľmi dobre jednak ako oslabenie jedného z rivalizujúcich krídiel a jednak ako zastrašenie.
Ak sú realitou úzke väzby Pašku na Širokého, tak je to silné gesto namierené aj do „zadného dvora“ Smeru.