Píše publicista Juraj Hrabko
Predseda Smeru si ho vybral, pretože nik iný túto funkciu nechcel alebo mu ju on nechcel dať.
Výmeny v kreslách predsedu a podpredsedu parlamentu, ako aj v rezortoch zdravotníctva a školstva boli nielen neočakávané a rýchle, ale aj poučné.
Na jednej strane boli správnou politickou reakciou predsedu strany a vlády Roberta Fica na vzniknutú situáciu súvisiacu s príbehom CT prístroja v piešťanskej nemocnici. Na strane druhej opätovne poukázali na to, že strana Smer už nastúpila na rovnakú cestu, po ktorej sa nie tak dávno vydali jej vládni predchodcovia HZDS a SDKÚ.
Niet priestoru na detailnejšiu analýzu, podobne ako ani na postup prezidenta v poplašnom režime súvisiacom s výmenami. V krátkosti – doterajšie personálne rošády poukazujú na čoraz väčšie vnútorné problémy strany a vlády. Vynútené odchody ministrov Dušana Čaploviča, Tomáša Malatinského, Zuzany Zvolenskej, ale aj Petra Pellegriniho, nehovoriac o rovnakých stratách parlamentných funkcií Renáty Zmajkovičovej a Pavla Pašku.
Vymrštenie Petra Pellegriniho z ministerskej stoličky do kresla šéfa parlamentu totiž nebolo zapríčinené jeho kvalitami či detailným poznaním útrob parlamentných mechanizmov, ale preto, lebo nik iný z ľudí patriacich k najbližšiemu okoliu predsedu strany túto funkciu nechcel. A tým, ktorí by ju chceli, ju zase predseda strany nechcel dať.
