Vysoké školy si v minulých týždňoch vyslúžili toľko pozornosti, ako sa im naposledy dostalo hádam pri debate o zavedení školného. Treba priznať, že táto pozornosť je oprávnená.
Vymenovanie zlých, nepodarených vecí by zabralo priestor celej tejto strany. Načrtnutie tých, ktoré síce akotak fungujú, ale mohli by byť lepšie, by možno vystačilo na špeciálne vydanie novín.
Na druhej strane, cesta k lepšiemu stavu našich univerzít sa nedá kresliť len čiernou a bielou farbou, ako to mnohí robia. Kritické hlasy, ktoré hádžu všetky školy do jedného vreca, sa jednoducho mýlia.
Rady, aby sme sa pozreli na Západ a začali preberať krok za krokom nastavenie napr. amerického systému, tiež nepomôžu. Slovensko má svoj špecifický kontext, na ktorý treba brať ohľad.
Najprv práca, potom škola
Populárnym sa stal príbeh firmy, ktorá zverejnila zoznam škôl, ktorých absolventov na svojich pracovných pohovoroch nečaká. Menej sa však hovorí o tom, čo takéto firmy od budúcich zamestnancov žiadajú.
Neraz musí mať za sebou absolvent vo svojich 22 či 23 rokoch nielen päť rokov školy, ale už aj aspoň tri roky praxe. Ak teda študent nechodí popri škole do práce, výrazne si tým znižuje šance uspieť na trhu práce (o tom, že pre mnohých študentov zo sociálne slabších rodín je práca popri štúdiu existenčná nevyhnutnosť, ani nehovoriac).
Potom sa stane, že sa študent už na začiatku semestra príde ospravedlniť, že bude každý seminár opúšťať 20 minút skôr. Aby stihol načas prísť do roboty.
