Péter Hunčík je psychiater, jeden zo zakladateľov televízie Nova, občiansky aktivista a publicista, doma i v zahraničí pôsobí aj ako mediátor interetnických konfliktov. Viedol komunikáciu znesvárených komunít v Severnom Írsku, Izraeli, ale aj u nás medzi Rómami a „bielymi“. O tom, kam vedie spoločnosť nekomunikácia jej členov, vie teda dosť. Tento rozhovor sme robili (s výnimkou troch otázok v závere) niekoľko dní pred referendom.
V čom spočíva tvoja činnosť ako mediátora, keď ťa pozvú niektoré komunity, aby si im pomohol riešiť ich konflikty?
„Pri mediátorskej činnosti sú dôležité dve veci – jednou je strach a druhou zodpovednosť. Strach z toho, že ak nedôjde k nejakej forme komunikácie medzi rôznymi skupinami, tak môže dôjsť k najhoršiemu, k otvorenému konfliktu. Najčastejšou príčinou konfliktu býva nedostatok informácií. Pri pohľade na rozpad Česko-Slovenska, ale najmä na rozpad Juhoslávie, kde sa už diali krvavé incidenty – sme ako prvé zistili, že ľuďom chýbali informácie o cieľoch druhej strany a ako ich chce presadiť.“
Alebo ak ich má, tak sú neraz deformované...
„Áno, podané vlastnými zdrojmi tak, aby namiesto utíšenia a neutralizácie emócií tie emócie a napätie vystupňovali. Keď som začal študovať slovensko-maďarské vzťahy, vysvitlo, že Slováci vedia mimoriadne málo o Maďaroch. Rovnako Maďari mali veľa predsudkov a informácií z druhej ruky o Slovákoch.“
Na Orave a v Liptove hovoria o tisícročnom maďarskom útlaku, Maďari zasa o krádeži dvoch tretín územia po Trianone.
„Presne tak. Vtedy v roku 1991 som objavil, že existuje technika mimosúdneho vyjednávania. Presnejšie, mimosúdna dohoda, kde ide vo väčšine konfliktných situácií o to, aby profesionálny mediátor rôznymi technikami a vedomosťami priviedol obe strany najprv k výmene názorov na konflikt.
Mediátor pomáha zúčastneným stranám, aby aj v takýchto napätých situáciách našli spoločného menovateľa. Konflikt spočíva v tom, že na jednu zásadnú informáciu sa ukladajú negatívne emócie a človek vidí už len tieto. Mediátor, naopak, poukazuje na veľa pozitívnych a spoločných vecí – žijeme tu spolu 1000 rokov na jednom území, máme spoločné náboženstvo, filozofiu, ekonomiku aj deti...
Toto prináša mediátor namiesto negatívnej konštelácie. Mediáciu som začal študovať v polovici 90. rokov v USA. Žiaľ, na Slovensku je veľmi málo mediátorov, a bolo by dobré, keby sa takéto kurzy robili na viacerých vysokých školách, z ktorých vychádzajú ľudia, ktorí budú komunikovať so svojím okolím.“
Aké techniky a pravidlá používa mediátor počas komunikácie s predstaviteľmi znesvárených etník?
„Základnou technikou – používame ju aj na tréningoch mediátorov na Slovensku - je počúvanie, „active listening“. Spomeňme si na jeden bazálny konflikt - s partnerkou. Ako prebieha? Počúvame toho druhého? Nie, naopak, každý hovorí a presviedča druhú stranu. Ďalšou technikou sú tzv. „ja výroky“.
Zúčastnené strany nemajú hovoriť, čo si myslí druhá strana, majú hovoriť o sebe, o svojich pocitoch. Ja ako Maďar si myslím to a to, cítim to a to. Hneď ako použijem výraz „ty“, tak druhá strana to berie ako útok a začína sa brániť. Tu ide skôr o filozofiu – „tam, kde nie je útok, netreba sa brániť“. Čo to znamená?
Pri výmene informácií jedna strana berie názor druhej strany ako veľmi prísnu kritiku alebo útok. Hoci ak dotyčný hovorí o svojich pocitoch, ktoré sa priečia mojim, automaticky to ešte neznamená, že na mňa útočí. Jednoducho povie svoj názor. Namiesto toho, aby sme partnera vnímali otvorene a začali nad tým premýšľať, náš mozog pracuje na odpovedi, vymýšľa argumenty, vtipné aj menej vtipné, bez počúvania – a tu je úloha mediátora, ktorý túto komunikáciu riadi ďalšími technikami.“
Zrejme je odlišná situácia mediátora, keď sa obidve strany chcú dohodnúť, ale nevedia ako, a keď sa obidve strany chcú rozísť, alebo sa nechcú dohodnúť.
„Toto by mal zistiť mediátor ako prvé - buď sa chcete dohodnúť, alebo chcete zvíťaziť. U nás v strednej Európe je túžba po víťazstve a túžba po ponížení druhého veľmi vysoká a intenzívna. Verbálne síce hovoria o dohode, ale dohodu myslia tak, že ja budem mať pravdu a ten druhý príde na kolenách a bude prosíkať. Takto mediácia nefunguje. Základnou filozofiou mediácie je princíp „win-win“, obaja sú víťazi.
Týmto sa mediácia odlišuje od súdneho verdiktu, ktorý určí víťaza a porazeného. Používať však filozofiu mediácie v bežnom živote je najväčší problém, lebo v tomto priestore Slováci, Maďari, Poliaci, Rumuni atď. majú intenzívnu túžbu po historickej porážke toho druhého. Každý v tomto regióne má svoju veľkú prehru, každý vymenuje svoj Trianon, svoje varšavské geto, tisícročný útlak, ktoré by chcel kompenzovať jedným veľkým víťazstvom. Takáto filozofia v mediácii neexistuje.“
Ako si vyberáš ľudí na takýto mediačný proces? Zrejme musia byť ochotní alebo aspoň schopní načúvať druhej strane.
„Toto je úplne najťažšie. Mediácia nie je všeliek. Samozrejme, fundamentalistu na jednej či druhej strane neprivedie žiaden mediátor k tomu, aby sa dohodli. A priori to musia byť ľudia, ktorí sú otvorení, chceli by sa dohodnúť, majú strach, alebo pociťujú zodpovednosť za to, aby nevznikol krvavý konflikt, ale nepoznajú cestu, ako sa dohodnúť. Samozrejme, toto neznamená, že tí, ktorí sa chcú dohodnúť, sa aj dohodnú.
Proti dohode stoja aj historické korene, a ich komunikácia je strašne ťažká. Stovky podobných skupín pracujú so Židmi aj s Arabmi, a dosahujú nejaké drobné dohody typu mierovej dohody z Osla medzi Izraelom a OOP v roku 1993. Pracoval som aj v Severnom Írsku, kde trvá konflikt 350 rokov. Za úspech sme považovali, že v našej skupine tých 20 ľudí, 10 katolíkov a 10 protestantov, si povedalo, že už v živote nepôjdu na protestné pochody a budú presviedčať ľudí okolo seba, že to nie je správne.“
Nemali by sa vyberať ľudia s istým vplyvom vo svojom prostredí?
„Väčšinou áno. Na prvých mediáciách sme ich nazvali termínom local opinion leaders, t. j. miestni mienkotvorcovia. Každý z nich potom pôsobil vo svojom okruhu. V tom spočíva podstata mediačného procesu.“
Pôsobil si aj v Izraeli. Ako v takej krajine funguje mediačný proces medzi Palestínčanmi a Židmi v čase, keď si ubližujú dennodenne.
„Tí, ktorí tam prídu, väčšinou nie sú tí, ktorí sa zabíjajú. V Severnom Írsku som pracoval s ľuďmi, katolíkmi aj protestantmi, bývalými teroristami, ktorí si odsedeli minimálne 10 rokov. Vo väzení prišli na to, že sa dostali do slepej ulice, že v tom pokračovať nemá význam. Pristúpili na princíp mediátora, ktorý pozná ich pomery, ale nie je zaujatý, a boli ochotní na základe vlastných skúseností komunikovať.“
Ako konkrétne vyzerá taká komunikácia? Proti sebe stoja bývalí katolícki a protestantskí teroristi, ktorí o sebe vedia, že si vzájomne ubližovali, že sú za nimi aj mŕtvi. Ako sa s takýmito ľuďmi pracuje?
„Aspoň v prvých fázach je zakázané o tomto probléme hovoriť. V prvej fáze nám ide o spoločné menovatele, že napríklad chceme, aby naše deti žili v mieri. Aby sme nemali strach, že vybuchne poštová schránka alebo auto v Belfaste alebo v Londonderry. Aby naše deti mohli ísť večer bez strachu na diskotéku. Veľmi často používame jednu techniku, ktorú som vymyslel a už sa používa vo svete - pripravujem svojich klientov malým tréningom sebapoznávania.
Sebapoznávanie v zmysle, že pán X a pán Y majú iný názor, iné skúsenosti, ale majú spoločné emócie ako radosť, žiaľ, strach. A toto sebapoznávanie robím pomocou psychodrámy - zinscenujem napríklad svadbu. Zinscenujem palestínsku svadbu a do skupiny Palestínčanov privolám aj židovských účastníkov, a keď si prehrávame, ako prebieha svadba u Palestínčanov, naraz zistíme, že presne tie isté emócie sú na palestínskej aj židovskej svadbe.“
Vyberáš teda situácie, ktoré viac či menej prinášajú pozitívnu emóciu?
„Nie vždy. Zinscenujem napríklad aj pohreb, ktorý neprináša vôbec pozitívnu emóciu. A vtedy vidíme palestínsku matku alebo otca, ktorí stratia 14- či 5-ročné dieťa, a poukážem na to, že emócie rodičov sú tie isté. V emóciách sa nelíši palestínsky a židovský rodič. Vydaj aj strata dcéry prináša rovnaké pocity – otázka znie, či na to účastníci myslia, keď sa podieľajú na konflikte oboch etník.
