Vražda Borisa Nemcova, významnej postavy ruskej opozície, odkrýva v plnej nahote nebezpečnú nezrelosť dospievajúcej ruskej demokracie.
Pre Rusov samotných je to vzhľadom na prúdy intolerancie a frustrovanej pýchy, ktorú budujú už roky, hlboko neprekvapujúce.
Ale pre EÚ, ktorá úplne podcenila ruský rastúci pocit zanedbávania a dokonca zatratenia Západom, to bol šok: bývalý podpredseda vlády popravený pred kamerou asi 200 metrov od Červeného námestia, jeho polonahé telo čoskoro obklopené smejúcimi sa policajtmi a Kremeľ cynicky naznačujúci, že to mohla byť práca samotnej opozície.
Národ, o ktorom si Európa iba pred dvoma desiatkami rokov spokojne myslela, že je na ceste k pridaniu sa k nej, je teraz odhalený ako mrzuto a neúprosne nepriateľský k akémukoľvek zmiereniu, a ešte ďalej sa odďaľuje od Bruselu so zlomyseľným džinom (Putinom) šepkajúcim do jeho ucha.
Paralely s Nemeckom z 30. rokov sú príliš očividné, aby sme ich mohli ignorovať.