[content type="longread-pos" pos="full"]
Záchrana Gemera, ale aj ďalších regiónov nepríde cez automobilky. Ich vlastná minulosť dokáže vytvoriť viac pracovných miest ako korporácie.
[/content]

Gemer by mohol byť slovenským Toskánskom. Ale nebude. Do Rožňavy asi zahraničný investor nepríde. V kraji, kde je takmer štvrtina ľudí bez práce, ho ešte čakajú, chceli by prilákať nejakého ázijského výrobcu pneumatík, ponúknuť mu živú silu za tristo eur mesačne, štátnu pomoc, výnimku z daní, poukazy do kúpeľov v Štóse, zábavu v erotických kluboch s rómskymi dievčatami na toluéne a after párty v Deaf Kebabe na námestí.
Ľudia buď nepracujú, alebo robia za sumu, s ktorou sa v lepších rodinách neodvážia ísť ani do mesta.
Majú sa horšie ako jaskyne a nástenné maľby v gotických kostoloch. Tým svet priznal štatút svetového dedičstva ľudstva. Obyvatelia tohto kraja nie sú považovaní, ak sa na to pozrieme cez chronickú neschopnosť štátu pomôcť, ani za našu škandalóznu súčasnosť.
Na pamiatky kašleme
Lenže do Rožňavy nepríde ani slovenský turista. Po Lučenec sa ešte ako-tak dá, za Rimavskou Sobotou nie sú ani policajné hliadky. Za Rimavskou Sobotou vyhasína bývalá Stella Hungarie, južný ťah fungoval naposledy počas osmanského záboru, dnes je to diagnóza, o južnom ťahu blúznia všetci, poslanci, starostovia, speleológovia, občianske združenie Gotická cesta.
Zamarilo sa im, že v európskej krajine sa buduje spolupatričnosť aj tým, že štát investuje, nie iba do Poórovoho podniku v Poltári, ale predovšetkým do ľudí, pamiatok a ciest.
Gemer je od porážky Bela IV. na riečke Slaná na jar 1241, keď zahynul výkvet uhorskej šľachty a templársky veľmajster v apokalyptickom konflikte s Tatármi, až na krátke obdobia prosperity, na okraji záujmu politikov. Miestni gubernátori si síce z európskych peňazí postavili bezprizorné salaše na cestách pätnástej kategórie alebo „oživili“ centrum obce, vyzerajúce skôr ako utečenecký tábor, v ktorom si humanitárna organizácia pri úteku zabudla sofistikovaný operačný stan, ale tam sa to aj skončilo.