Bola by to krásna ilustrácia stavu významnej časti slovenského, ehm, školstva, keby to nebolo také smutné.
Budova pobočky ružomberskej univerzity zívajúca prázdnotou, v ktorej sa už nik kompetentný nezdržiava, kde nik z pedagógov nič nevie – alebo aj vie, ale s médiami sa podobne ako študenti nesmie rozprávať.
Bola by to presná situačná správa o stave, v ktorom sa síce pár univerzít spočítateľných na prstoch jednej ruky pokúša robiť výskum a ako-tak udržať krok so svetom, no zvyšok je len do počtu. A na slovenské pomery je toho rátania priveľa.
Môžeme síce ukazovať prstom na Katolícku univerzitu a pýtať sa, načo jej sú – preboha – štyri pobočky v regiónoch. A rovnako si klásť otázku, akú už len kvalitu výučby a budúcich absolventov tam asi dokážu garantovať, keď nedokážu študentom grantovať ani garanta.
No problém je oveľa širší – celý systém pobočiek je chorý a ide proti všetkému, o čom by malo byť moderné vzdelávanie.