Autor je geológ.
Na prelome rokov vychádzajú správy a štúdie, ktoré hodnotia minulý rok a odhadujú vyhliadky na ten budúci. Prechádzam nimi už skoro desať rokov a väčšinou ide o nudné čítanie, kde sa neustále opakujú témy a klišé, o ktorých sme už mnohokrát počuli, ako je napríklad príjmová nerovnosť, vzostup radikalizmu či nedostatok vody.
Navyše máme dojem, že svet okolo nás je síce plný rizík, ale napriek tomu sa nič nedeje. Práve naopak, akoby sa svet len tak zľahka rozkladal.
Správy zvyčajne pracujú s mapou rizík, ktorú si môžeme predstaviť ako sieť, v ktorej jednotlivé rizikové faktory predstavujú jeden uzlík. Zlyhanie jedného uzla môže spôsobiť to, že sa celá sieť začne uzlík po uzlíku párať a tomu hovoríme kaskádový efekt.
V našom prepojenom svete to je málokedy tak, že problém začne a potom odznie. Namiesto toho putuje ako bláznivý cestovateľ do stále nových oblastí, kde spôsobí nečakaný rozruch.
Najzložitejšími cestami sa uberá ekonomika vytvárajúca predzvesti budúcich bublín a z roka na rok prehlbujúca sa nerovnosť medzi bohatými a tými ostatnými. O matke Tereze sa hovorí, že skutočný ekonomický problém videla nie v nakŕmení chudobných, ale tých bohatých.
Nezamestnanosť je horšia než islamský radikalizmus
Kým predchádzajúce správy hovorili o možnosti ďalšej stratenej dekády a tým aj ekonomicky stratenej celej generácie narodenej v rokoch 1980 – 2000, ktorá už nebude plne schopná využiť svoje vzdelanie a vytvoriť si normálnu kariéru, tak vo výhľade na ďalšie roky sa o tejto záležitosti hovorí ako o hotovej veci.
Nejde len o štáty ako Španielsko a Grécko s 50-percentnou nezamestnanosťou mladých ľudí, ale aj v rozvíjajúcich sa ekonomikách žije až 90 percent mladých ľudí vo veľmi neistých podmienkach. Títo ľudia by si mali vybudovať domov a ešte našetriť do dôchodkov starnúcej populácii, ale namiesto toho sú chytení v sieti pôžičiek a nepravidelných zamestnaní.
O miere prichádzajúceho problému si môžeme urobiť jednoduchú predstavu – Francúzsku to trvalo viac ako storočie, než sa populácia ľudí nad 65 rokov zdvojnásobila, ale napríklad Číne a Kórei to bude trvať len dvadsať rokov!
Veľa nezamestnaných vysokoškolákov sa zadlžilo pre štúdium, alebo nechcú sklamať rodičov, ktorí ich celé roky podporovali. Neženú sa preto ani do manželstva, ani do rodičovstva, ale potácajú sa od jedného čiastočného zamestnania do druhého.
To vytvára tiché, nenaplnené zúfalstvo, ktoré postihuje aj generáciu rodičov a starých rodičov. Výsledkom je nová situácia, keď – ako ukazujú sociologické štúdie – skôr optimistickí a energickí mladí ľudia pod 30 rokov, rýchlejšie strácajú chuť do života a nechávajú sa podporovať svojimi starnúcimi rodičmi, ktorí sa boja odísť do penzie.
Všetci dohromady potom prežívajú pocit nielen vlastnej bezmocnosti, ale aj toho, že štát a jeho inštitúcie im nevedia pomôcť. Sústreďujú sa preto na sociálne kontakty medzi rovesníkmi a majú tendenciu – ako sa ukazuje aj v komunálnych voľbách – brať veci do vlastných rúk.
Mnohí z nich sa pritom cítia byť drvení svetovou ekonomikou alebo kontrolovaním štátu. Táto situácia je na jednej strane pre mladých ľudí depresívna, ale rovnako rastie aj ich prepojenosť a akcieschopnosť.
