[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/56/5602195/5602195.jpeg?rev=2" author="Juraj Cajchan" longread-pos="full"][/content]
TEXT: Kornel Földvári
Text pôvodne v Piane sme pri tejto smutnej udalosti odomkli.
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/56/5602196/5602196.jpeg?rev=2"][/content]
Dnes píše Kornel Földvári spisovateľ
[/content]
Jeden z talentov, ktoré nám odplavili kalné vody okupácie v roku 1968, je aj vyštudovaný záhradný architekt Juraj Cajchan (1941). V švédskom Göteborgu sa spočiatku živil projektovaním a úpravou parkov i záhrad. Prívetivá atmosféra severskej idyly v ňom však čoskoro prebudila celkom neinžinierske sklony. Začal do novín kresliť obľúbené karikatúry, úspešne fotografovať, maľovať a uverejňovať duchaplné fejtóny.
Dúfajme, že si ich raz prečítame aj v slovenčine. Už na prvý pohľad vidno, že pevná, priam definitívna linka jeho kresieb sa rodila nie kdesi pri pohrávaní sa s márnotratne šrafovanými miniatúrami či v húštinách poprepletaných tvarov, ale na projektoch a plánoch. Čímsi pripomína vedecký pokus. Kresbu nepreťažujú dekoratívne kulisy či pozornosť rozptyľujúce detaily. Čistá čiara smeruje vyslovene „k veci“, zaznamenáva len to najnevyhnutnejšie. Celý priestor je k dispozícii prvkom konfliktu, v ich spojení zaiskrí pointa.
Cajchan je svojrázny filozof. Ak pôvodné povolanie prehĺbilo jeho vnímanie prírody, rovnako pristupuje k ľuďom. Neportrétuje negatívne typy, ako si bežný divák zvyčajne predstavuje karikatúru. Vhodnejšie by bolo hovoriť o výtvarnom humore. Autor je vášnivý kronikár či priamo praktický realizátor poetiky prešľapov. Netlmočí epický príbeh, loví skôr momentky trápneho pocitu. Občas rovno nočné mory a zlé sny. Ak sa pozorovateľovi zdajú neodolateľne vtipné, postihnutého zalievajú studeným potom.
Najviac nás obeť vyhrotenej situácie pobaví, keď sa pokúša z nepríjemnej situácie vymotať. Nie zo zlomyseľnosti, gogoľovsky sa smejeme nad vlastnou bezmocnosťou. Ideálom nášho kresliara v Göteborgu nie je ohlušujúca explózia komiky, skôr tichý úsmev človeka, ktorý aj sám kadečo prežil. Nielen v zlých snoch.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/56/5602197/5602197.jpeg?rev=2" author="Juraj Cajchan" longread-pos="full"][/content]
Subjektívny idealizmus
McNabb si spokojne odfúkol. Posledný úsek a navždy zbohom, nehostinná planétka Pánu Bohu za chrbtom.
– Ty doprava, ja doľava, – povedal Billovi Kowalskému a pomaly sa pohol.
Siločiarový kartograf sotva počuteľne bzučal a hltal údaje. Odrazu v ňom zapraskalo a zmĺkol. Prekážka na hlavnej siločiare. McNabb nahlas zahrešil. Prepol mobilnú obuv na automatiku a veľkými skokmi sa hnal dopredu.
Presne uprostred trasy trčala velikánska guľa. Nechutne chlpatá, očividne živá. Vyvrátil hlavu, pokiaľ mu to len skafander dovolil, ale nenašiel ani náznak očí či ústneho otvoru.
Zlostne ju obišiel a zapol univerzálneho tlmočníka.
– Hej, ty, uhni!
Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa lakonicky ozval tlmočník:
– Nemôžem.
– Akože nemôžeš? Stojíš mi v ceste. Stačí kúsok. Zmapujem, vrátiš sa.
– Nemôžem sa hýbať.
– Len to skús, blokuješ výskum.
– Nemôžem sa hýbať. Ber to ako nezvratný fakt.
– V tom prípade ťa musím eliminovať.
– To by som ti neradil. Všetko okolo je len odrazom mojich predstáv. Prestanem existovať, prestane existovať všetko. Aj ty.
McNabb sa zlostne uškrnul.
– To som už kedysi počul. Ešte ako študent. Dávno prekonaný subjektívny idealizmus. Vymysli si čosi nové. Ale predovšetkým mi choď z cesty.
– Keby som aj chcel, jednoducho nemôžem.
McNabb odistil nihilátor.
– Naposledy: ustúp!
– Nie a varujem ťa!
McNabb stisol spúšť. A vesmír sa rozprskol v nič.
Poviedka
Žil raz exaktne mysliaci intelektuál. Ba čo, intelektuál, rovno významný vedec. Jednoznačne suchár. Akurátny, pedantný, všetko meral vzorcami. Čo sa do nich nevošlo, tým pohŕdal. Presne typ, ktorý na výstave (ak ho na ňu dostali) pravidelne vyhlasoval: „Takúto mazanicu by som namaľoval ľavou zadnou!“ A túžil napísať poviedku, ktorou by všetkým tým škrabákom ukázal, že to na rozdiel od vedy zvládne ktokoľvek. Tak čoraz viac voľného času presedel nad čistým papierom a rozmýšľal, ako začať. Sedel mesiac, sedel rok. Ani nevedel ako a presedel nad ním celý život – a papier bol stále čistý. Až nad ním jedného dňa zomrel. Bez toho, aby tušil, že práve dopísal túto poviedku. Ak to, pravdaže, vôbec poviedka je.
