Autor je občiansky aktivista.
Pred takmer 25 rokmi sa začal odsun ruských okupačných vojsk z nášho územia. Príliš rýchlo sme zabudli, čo nám ich prítomnosť priniesla a už si ani nevieme predstaviť, čo by to znamenalo, keby sa vrátili späť.
Naša krajina bola 41 rokov politicky okupovaná sovietskym Ruskom, z toho 21 rokov sme prežili pod priamou ruskou vojenskou okupáciou.
Základne, sklady a veliteľstvá vojsk, ktoré v auguste 1968 na pásoch tankov rozniesli pokus našich otcov a matiek o slobodu a demokraciu, sa viac ako dve dekády rozvaľovali na Sliači, vo Zvolene a v Banskej Bystrici, v Ružomberku, Komárne, Štúrove, Rožňave, Jelšave, Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote, Lešti, vo Vrútkach, Nemšovej, Novom Meste nad Váhom, Rači i v Malackách.
Zostala po nich kontaminovaná pôda a zničené nádeje a životy celej generácie Slovákov a Čechov.
Zamorená pôda aj duše
V roku 1968, keď k nám vtrhla sovietsko-ruská okupačná armáda, bol hrubý domáci produkt na hlavu v susednom Rakúsku, hneď za ostnatými drôtmi, 1700 dolárov. U nás v Československu asi 1100. Rozdiel 35 percent.
Keď v roku 1991 po 23 rokoch opustil územie Československa posledný zo 73 500 okupačných vojakov, 18,5-tisíca dôstojníkov, 44 300 ich príbuzných, 1100 tankov, 100 lietadiel a 170 vrtuľníkov, bol HDP na hlavu v Rakúsku 22 300 dolárov – a v Československu okolo 3700. Rozdiel bol 6-násobný.
