Autor je riaditeľom Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied.
V článku Jarmily Horákovej Povinné retročítanie treba žiakom prekladať, ktorý uverejnil denník SME dňa 4. mája 2015, sme sa síce dočítali, že „slovenčinári zo stredných škôl vedia, že povinné čítanie študentov nenadchýna“, autorka sa však, žiaľ, vyhla jadru problému, ktorým je neschopnosť spoločnosti – a v tom aj učiteľskej komunity – vysvetliť žiakom základných či študentom stredných škôl, na čo je vôbec čítanie tzv. krásnej literatúry dobré. A na čo je dobré najmä v dnešnej digitálnej dobe a v globalizovanom svete.
Ide pri tom o otázku, ktorá má dnes doslova civilizačný význam, pretože so súčasnou stratou chuti čítať sa pomaly ale iste vykráda aj kompetencia čítať – čítať s porozumením, ktorá je základom ľudskej civilizácie, pretože vďaka nej sú vôbec na seba schopné nadväzovať a od seba sa učiť jednotlivé generácie, ale vďaka nej jestvuje aj možnosť porozumenia medzi kultúrami.
Literatúra ako zásoba skúseností
Slovensko je jednou z krajín EU, ktorej školopovinná mládež sa vyznačuje najnižšou schopnosťou porozumenia čítaným textom. Pod porozumením čítaného textu sa chápe schopnosť jeho zreprodukovania vlastnými slovami a samostatná interpretácia, vrátane zaujatia stanoviska k obsahu. Toto porozumenie sa odohráva mimo sféry „informácií“, a má skôr dočinenia s oblasťou, ktorú nazývame „vedomosti“; medzi oboma pojmami jestvuje tak prepojenie ako aj enormný významový rozdiel, podobne ako medzi pojmami „informačná spoločnosť“ a „vedomostná spoločnosť“.
