Sú tovary a služby, ktorých cenu vieme odhadnúť. S elektrinou je to zložitejšie. Platíme za ňu bez toho, aby sme vedeli, čo všetko sa do jej ceny premieta. Napríklad dotácie na ťažbu hnedého uhlia, ukladanie jadrového odpadu či podpora obnoviteľných zdrojov energie (OZE).
Práve táto položka sa často skloňuje ako faktor, ktorý predražuje elektrinu. Mohlo by ísť pritom o jednu z najrozumnejších investícií do budúcnosti. Nebyť toho, ako s ňou štát narába.
Biznis pre vyvolených?
Najskôr pred pár rokmi štát poskytol nápadne štedrú podporu OZE – napríklad na elektrinu zo slnka platila výkupná cena 430 eur za megawatt a zákon ju výrobcom garantuje na 15 rokov. Dnes je to iba necelých 89 eur.
Tieto veľkorysé podmienky mohli vyhovovať politicky spriazneným podnikateľom. Sčasti však vyplývali aj z reálnych nákladov na výrobu, ktoré boli v tom čase naozaj oveľa vyššie. (Tak ako osobný počítač, ktorý stál pred rokmi tisícku, dnes kúpite za dve stovky.) A do tretice, ak malo Slovensko zvýšiť podiel energií z obnoviteľných zdrojov, bez podpory by to nebolo išlo.
Jej výška v minulom roku dosiahla 405 miliónov eur, rok predtým to bolo napríklad vyše 340 miliónov a je zahrnutá v tzv. tarife za prevádzkovanie systému, čo je asi 13 percent ceny elektriny.
Boj proti OZE
Medzitým sa však situácia zmenila. Po prvé, v biznise zvanom OZE ostali u nás skôr malé a stredné firmy, majitelia malých vodných elektrární či poľnohospodárske družstvá využívajúce bioplyn.
Po druhé, ceny technológií natoľko klesli, že sa podarilo dosiahnuť tzv. grid parity – stav, keď tzv. zelená elektrina nie je drahšia v porovnaní s inými zdrojmi a nemusí byť dotovaná.
